Kultura za pět set

Potomstvo má blízko k umeniu. Každé dieťa svojím spôsobom.

Dnes ma náš prvorodený opäť presvedčil, že vychvaľovanie sa nie je jeho silnou stránkou. Je to typické. Dieťa vyzerá, ako keby nevedelo do päť narátať, ale samé pre seba sčíta a odčíta s prechodom cez desiatku. Nuž a dnes doobeda sa zavrel do izbičky a zotrval v nej v tichosti dobrú štvrťhodinku. Nedalo mi to, a tak som nakukla dnu. Synáčik sedel rozvalený v kresle, v ruke kniha.

"Čo robíš?" kladiem kontrolnú otázku.

"Čítam si. Už som prečítal prvú stranu," hovorí syn ako keby nič.

"Tak mi prečítaj túto vetu," neveriacky ďobem prstom do knižky.

"Pingu dos-tal na naro-de-niny lyže," prečíta dieťa a mne sánka cvengne o podlahu. Hmm, tak fajn. Práve zisťujem, že dieťa sa (nevedno kedy) samostatne naučilo súvisle čítať. Pojímam podozrenie, že jedného dňa si len tak mimochodom sadne za klavír a sfleku dá nejakého Chopina...

Slečna sa momentálne viac ako o literatúru zaujíma o hudbu a spev. Má obľúbené pesničky, ktoré nám idú dokola a dokola a dokola. Každý z nás zažil nepríjemný stav, keď nedokáže z hlavy dostať nejakú melódiu alebo úryvok piesne. Dokonca to má aj voľajaký odborný názov - tuším nejaká sluchová slučka alebo tak nejak. Ja týmto neduhom trpím pomerne často. Nasledujúce video je momentálny hit sezóny. Skúste si ho pustiť pätnásťkrát za sebou a ak sa v noci nezobudíte na "ťuki-ťuki-ťuk" v hlave, napíšte mi!

Všetko je niekedy po prvý raz

Táto múdrosť sa dnes naplnila pri oboch našich deťoch.

Dopoludnia som zistila, že naše zemiakové zásoby sú k dnešnému obedu nepostačujúce. Som stále prechladnutá a ukašľaná, cítim sa biedne. Na nákup sa mi teda vôbec nechcelo. Lenže nič sa nedalo robiť. Alebo dalo? 

I prišiel môj šesťročný syn s ponukou, že on veru do toho obchodu skočí. Sám. Najprv som zaváhala, ale v jeho prípade sa každý posun k samostatnosti, ktorý vzíde navyše z jeho vlastnej iniciatívy, nesmierne počíta. A tak som súhlasila. Samošku pozná, vie, kde je zelenina. Vysvetlila som mu teda, že si má do sáčka naložiť osem väčších, nie nahnitých zemiakov a odniesť to k pokladni. Do pudelára som mu odčítala približnú sumu a vypravila ho v mene Božom. Synak sa tváril ukrutne dôležito a ubezpečoval ma, že to zvládne. Aj tak som čučala von oknom: svedomito sa na ulici poobzeral na obe strany (našťastie naša ulica nie je cez víkend frekventovaná, navyše už z diaľky dobre vidno prichádzajúce vozidlo), zamával mi a zmizol za rohom (obchod je odtiaľ pol minúty).

Vytesnila som z hlavy všetky hrôzostrašné scenáre a relatívne pokojná som čakala na jeho návrat. Stalo sa. Dieťa bolo na seba pyšné, všetko prebehlo hladko. V sáčku sa hompáľalo osem zemiačikov. Aha, bolo treba povedať nie "väčšie", ale "obrovské" zemiaky, vzhľadom na veľkosť šesťročnej hrsti, ale nevadí. V skromnosti sme z nakúpeného poobedovali. Malý sa priznal, že sa vôbec nebál, a že keď úspešne misiu zvládol, "maminka, ja som mal takú veľkú radosť!" Hneď volal Babinke, aby ju o svojom skutku informoval. Tá vnuka patrične vychválila a jeho matku patrične vyhrešila. Pripomenula mi všetky skazenosti tohto sveta, ktoré číhajú na každom rohu. Nuž, viem o nich. Lenže to by som do konca života musela deti držať doma pod zámkom. A nedopriať im to ohromné uspokojenie z toho, že prekonajú vlastné limity, ako dnes.

Slečna prešla menej vzrušujúcim, ale tiež významným zážitkom. Prvý raz v živote som jej ostrihala vzadu porast, ktorý sa honosne volá vlasy. Rástlo jej to strašne nerovnomerne a už vyzerala srandovne. Neviem, či to z fotiek bude vidno, ale šibrinkovať dvojročnej okolo uší nožnicami a ešte pritom urobiť kvalitné foto, tak to je Mission Impossible.

Takže pred:

 A po:

I love English

Milujem angličtinu. K mentalite a kultúre anglicky hovoriacich národov mám isté výhrady, ale ich rodný jazyk milujem. Overila som si to aj dnes.

Náš kamarát M. usúdil, že by rád pokročil v tomto jazyku aj k inému ako len k "hello" a "ej bí sí dí". A tak sme sa dohodli na individuálnom vyučovaní. Dnes sme mali prvú hodinu a ja som sa cítila ako ryba vo vode. Po dlhšom čase som zas oprášila kantorské zručnosti a zamilovane som hľadela na "I am" a "you are". 

Angličtina je strašne úsporná. Jednou frázou sa dá vyjadriť to, na čo v slovenčine vyplytváte dvakrát toľko slov. Vedeli ste napríklad, že v nemeckých firmách odporúčajú porady a zasadania viesť v anglickom jazyku? Došli na to, že za rovnaký čas dokážu prebrať o tretinu viac agendy ako v nemčine.

Minule som si na ihrisku všimla dievčatko, ktoré malo na tričku obrázok Garfielda s tým jeho typickým flegmatickým výrazom, pri ňom bublinka a v nej otázka: "Do I look like I care?" Nuž, predstavila som si slovenský ekvivalent. Popísané by bolo tričko ešte aj na chrbte. Pretože najvýstižnejší preklad znie asi takto: "Vyzerám na to, že by som sa vôbec o niečo zaujímal?"

Angličtina je nápaditá. Má za vagón idiomov a fráz, mnohé z nich sú takmer nepreložiteľné, iné ohromujúce. Napríklad, ak sa vám niekto zverí, že jeho "Granny is full of beans," vonkoncom nenaráža na babkino biedne zažívanie vplyvom strukovín. Znamená to skrátka, že starká je vitálna a plná života (prečo zrovna fazuľa reprezentuje životnú energiu, nevedno).

Angličtina je beťárska. Stačí zlé vyslovenie slova alebo malý preklep a máte úplne inú myšlienku - zo spievania potápanie (sing-sink) napríklad. Nedá mi nespomenúť fatálne zakopnutie bývalého študenta, opisujúceho obrázok. Na ňom bol mladý muž v obleku a v gombíkovej dierke mal zastoknutú ružu ("There is a rose stuck in his button hole."). Žiak nešťastník si pomýlil slová button (gombík) a bottom (zadok). Slzy nám tiekli od smiechu. Ako kolegyňa lakonicky poznamenala, možno má dotyčný ružu zapichnutú aj v onej dierke, akurát z obrázka to nevyplývalo...

Skrátka, English is fun!

O jesennom oblečení a gaštanoch

Schladilo sa. Počasie vonku už konečne naplno pripomína jeseň napriek budúcotýždňovému prísľubu babieho leta.

Ráno bezradne stojím pred skriňou a snažím sa čo najvhodnejšie obaliť deťom ich telesné schránky. U Slečny to nie je až taký problém. Zato Malému sa zas hnáty natiahli o pár centimetrov a všetky dlhorukávové a dlhonohávové veci, ktoré odpočívali v pokoji na dne šatníka celé leto, mu začínajú byť hrozivo krátke. Zakúpila som mu teda zopár nových kusov do garderóby, čím som ho teda nijako nenadchla. Nové veci nemá rád. Prinajlepšom ich ofrfle, častejšie však oreve. Aj dnes.

"Toto si neoblečieeeeem, tie gate mi padajúúúú," fňuká a zúrivo vrtí spodnou časťou tela, aby mi názorne ukázal, ako v škole príde o nohavice. Som neoblomná. Niektoré argumenty mu tolerujem - veď každý z nás má nejaké výhrady voči istým kúskom oblečenia - ale v niečom som neoblomná.

Ako sa ukázalo, behom dňa sa s nohavicami skamarátil a zrazu mu už nepadali. Ešte keby som tak zohnala vhodné ponožky... Tie sú proste horor. Malý neznesie, keď majú silnú gumu (to ale ani ja), no neoblečie si ani podkolienky, ani kotníkové, ani také, ktoré majú vyššiu sáru. A tak chodím do overených obchodov ako na klavír a striehnem na nový tovar. Zatiaľ neúspešne, čo v praxi znamená prať dokola tých niekoľko párov takmer zodraných fusaklí, ktoré môj syn berie na milosť...

Nuž a aby som sa posunula od oblečenia k činnostiam v ňom páchaným, dnes sme boli zbierať gaštany. Neďaleko nás je gaštanová alej a deti sa v nej "vyřádili". Doniesli sme ich domov za plný kočár (myslím gaštanov, nie detí), som zvedavá, čo s nimi urobíme. Najskôr sa nám budú povaľovať po byte, až kým sa niekto na nich nedorazí.

Pohľad na ne je však príjemný.

Z oboch strán katedry

Dnes som sa po prvý raz zúčastnila rodičovského združenia z opačnej strany katedry.

Moje pocity sú rozporuplné. Boli sme zahltení množstvom informácií a pani učiteľka zjavne v mnohých veciach improvizovala (nechcem machrovať, ale ako príslušník toho istého profesného druhu mám na to vyvinutý čuch). Na jednej strane som ju aj ľutovala, ale na druhej som sa v duchu jedovala, že si v istých veciach dala malú námahu, aby sa pripravila na mnohé doplňujúce otázky. 

Otázky boli skutočne mnohé. Aj medzi rodičmi spolužiakov môjho syna na našlo zopár natvrdlých jedincov, ktorí nedokázali potlačiť nutkanie pýtať sa na každú blbosť. Aj preto som rodičovské združenia ako učiteľka z duše neznášala a potila som pri nich krv. Človek musí byť slušný a pripravený skutočne na všetko, až rozum stojí. 

Tak sa stalo, že sme odchádzali medzi poslednými a celá akcia trvala dve hodiny. Keď som pri odchode odovzdávala ďalšie vyplnené tlačivo (byrokracia v školstve je neuveriteľná), dovolila som si položiť vyčerpanej pedagogičke otázku aj ja. Zaujímalo ma, či je niečo podstatné, čo by som mala o našom prvákovi vedieť. Vraj nie. Pekne potichu pracuje a snaží sa. Fajn. Nech mu to ostane.

Apropo naše zdravie. Malý kašle. Slečna sa dnes pridala do klubu sopľavých. Naše víkendové plány sa rozplývajú do stratena...

Sopeľ a pán Murphy

Malý je už dva týždne v kolektíve, a tak sa stalo to, čo som potichu aj očakávala: osopľavel.

Okamžite som mu nasadila domácu pomocnú kúru, ale pri nádche mi všetko pripadá zbytočné: liečená nádcha trvá týždeň a neliečená sedem dní...

Našťastie sa zdá, že ostane len pri sopľavom nose. Dúfam teda, že sa vyhneme zbytočnej absencii v škole. No a ja svojmu synovi sekundujem, aby sa necítil trápne. Nos mám upchatý, dutiny boľavé a hlas nádherne chrapľavý a nosový - no hotová francúzska šansoniérka.

Zbytok našej famílie zatiaľ vírusu odoláva. Lenže... Chceme ísť na víkend preč. A pán Murphy je neoficiálnym členom rodiny. Obávam sa, že sa o svoje právo prihlási. 

Už som si napríklad zvykla na to, že Slečnu treba cez týždeň prebrať ráno k životu o štvrť na osem, aby sme stihli Malého odveliť do vzdelávacej inštitúcie. A že v sobotu ma neomylne o 6.20 vyruší zo sna jej neodbytný cvrkot: "Ham, ham!!!" ("ham" nemá nič spoločné s jedlom. V migzičtine našej dcéry to znamená "von" - domáha sa vyložiť z postieľky.)

Takisto je nepísaným pravidlom, že nech sa postavíme v obchode do radu k hociktorej pokladni, zadrhne sa: pokladník je šuchtavý, alebo nevie nablokovať nejaký tovar, alebo zákazník vyloží z vrecka hrču stravných lístkov. Skrátka, deti zatiaľ popri čakaní skonzumujú pečivo (moja obľúbená veta pri pokladni: "Tých pečív bolo pôvodne päť,") a vypijú svoje funglové piťko.

Lenže ja by som tento týždeň veľmi chcela stihnúť stretnutie s Nikuliq a Nikinkom a stráviť víkend v spoločnosti našich milých M. Nuž, dúfam, že si pán Murphy dá tentoraz pauzu. 

Hore bez

Minule ma Slečna pristihla, ako sa prezliekam. Keďže sa nezvyknem pred deťmi pretŕčať hore bez, pomerne ju šokovalo to, čo uvidela.

"Sisik," otrčila prst smerom k inkriminovanej časti tela. Jej tvárička sa na chvíľu stala výkladnou skriňou emócií. Dala sa v nej jasne rozpoznať radosť, blaženosť, zmätok, rozpaky a údiv. Celkom zjavne v nej pohľad na ešte nedávny zdroj potešenia evokoval príjemné pocity. Na druhej strane však nedokázala z pamäte za ten svet vyloviť dôvod tohto rozpoloženia. A miatlo ju to.

(Veľmi úspešne a bezproblémovo som ju odstavila hneď ako sme sa presťahovali, čiže koncom júna. Nové prostredie, nové rituály a dve plačlivé noci. A bol koniec našej devätnásťmesačnej mliečnej kariére...)

Keďže išlo o výnimočnú chvíľu, nerušila som hneď jej čaro. Nechala som Slečnu fascinovane podísť bližšie. Ako zhypnotizovaná sa inštinktívne pusinkou priblížila až k prázdnej mliečnej banke. Lenže už zabudla, čo ďalej, a tak mi aspoň uštedrila jemný cmukanček. Potom ručičkou opatrne pohladkala onú časť môjho tela a tichúčko predniesla: "Móóój!" 

Bolo to strašne milé a zároveň trocha smutné. Veď stačili dva mesiace a na svoju závislosť úplne zabudla. Na to, bez čoho predtým nevedela žiť. Fascinujúce!

Nuž ale po tomto zážitku si aspoň viac začala všímať vlastné telo. Vyhrnie si tričko a ukazuje mi: "Sisik." Potom si ďobne na druhú stranu hrudníčka a informuje ma: "Duý." (druhý)

Naposledy si prštekom zliezla o čosi nižšie a vraví: "Pupik." Potom si zaškúli na holý trupík a zmätene dodá: "Duý???" A mohla som vysvetľovať, že nie všetky veci na našom tele sa vyskytujú v pároch...