O likvidácii Mount Everestu a plnoštíhlej maminke

K dnešnému príspevku ma inšpirovali dve veci, ktoré spolu voľne súvisia.

Tá prvá sa týka mojej dnešnej aktivity, na ktorú som sa chystala už dlhší čas: triedenie oblečenia. Náš žehliaci Mount Everest za dverami nabral hrozivé rozmery. Už dávno som stratila prehľad o tom, čo sa skrýva v jeho vrstevniciach. A tak dnes počas Slečninho spánku som sa ho dala rozoberať. Niektoré kúsky oblečenia ma milo prekvapili, iné udivili. Každopádne som bola rozhodnutá nekompromisne likvidovať všetko, čo by mohlo opäť skončiť na kope s tým, že si to MOŽNO raz oblečieme. Staré tričká a spraté pyžamá tak skončili v igelitových vreciach, ktoré Drahý po návrate z práce vyniesol do na tento účel pristaveného kontajneru Humany. 

Kopa sa tak sprehľadnila, skrini sa tiež uľavilo. Len ja som nostalgicky spomínala na časy, keď som určité vyradené kúsky nosila nonstop. Väčšinou pamätali ešte časy, keď som mala o niekoľko rokov a kilogramov menej. Nuž čo, bola som mladá, krásna a štíhla, ale zato som nemala to, čo som si priala najviac: malých čertíkov-anjelikov.

A tak sa plynulo dostávam k druhej spomínanej veci, ktorá mi poslúžila ako inšpirácia na písanie. Starší čertík-anjelik sa rozhodol vyhotoviť ilustrácie našej rodiny. V jeho prípade je to počin výnimočný, pretože postavy nekreslí rád. Väčšinou sa jeho výtvarný prejav obmedzuje na vozidlá, prípadne krajinky. No tentoraz urobil výnimku a tu je výsledok:

Spodný obrázok predstavuje autora a jeho sestru.

Okrem horných končatín á la nožnicovoruký Edward za povšimnutie stoja proporcie rodičov. Všimnite si, prosím, štíhlu svižnú postavu otecka a ťažkotonážnu mamičku. Hmm, dieťa má postreh. Toto skutočne stojí za úvahu...

O zabíjačke a futbale

Máme za sebou pekný deň. Čo do počasia i aktivít. Aj keď...

Už na obed sme sa odtransportovali ku svokrovcom. Bývajú cca 20km od nášho bydliska, v obci, ktorá by mohla byť malebná, nebyť rastúceho množstva vrcholne nevkusných obydlí zbohatlíkov, ktorí z istých príčin považujú za osobnú prestíž usadiť sa práve tu. Vonku bolo čerstvo, ale slnečno, a tak sme sa vybrali na prechádzku do miestnej vychýrenej cukrárne, aby sme našej oslávenkyni objednali prvú narodeninovú tortu na budúcotýždňovú oslavu. Drahý sa cestou kochal vo vkusných dedinských domoch a vzdychal, ako by sa dobre bývalo v rodinnom dome preč od ruchu veľkomesta. Táto predstava ostane zrejme navždy v oblasti prianí a túžob, lebo naše úspory by nám momentálne dovolili asi len dedinskú latrínu.

Poobede sme sa chystali na inú akciu. V obci na každom druhom stĺpe visela pozvánka na pravú dedinskú zabíjačku, z ktorej produkty sa dajú prísť ochutnať na miestny štadión od 14.00 hod. Okrem toho leták, ktorý dostali miestni aj do schránok, sľuboval zábavu i čo-to na pitie. Keď naša Slečna zaspala, vybrali sme sa teda omrknúť situáciu. Pripojil sa k nám švagor s neterou, a tak mal aj Malý vítanú spoločnosť. Ja som sa vyzbrojila foťákom, pretože som si predstavovala akciu v duchu dedinských hodov: stánky s občerstvením a blbostičkami, do toho odrhovačky z reprákov. 

Po príchode na štadión ma čakalo kruté sklamanie. Pred jediným stánkom postával pomalý a značne premrznutý rad zabíjačkychtivých jedincov. Zakúpený pokrm sa dal zjesť priamo na mieste činu a to na stojáka, alebo pod celtovým stanom, kde sa už zdržovalo niekoľko fajčiacich a alkoholom posilnených indivíduí. Jedine hudba nesklamala: z reprákov hučala "Kaťúúúša" a "Kalíínka majááá". Sľubovanú zábavu očividne predstavoval futbalový zápas miestneho piatoligového mužstva s iným jemu podobným. Ihrisko bolo obohnané iba nízkym zábradlím, a tak sa stalo, že hra bola často prerušovaná čakaním na jedinú odkopnutú loptu. Samozrejme, všetci sa tvárili profesionálne: hráči vo farebných dresoch, dokonca aj čiaroví rozhodcovia so zástavkami. Okolo fanúšikovia rôznych vekových skupín, ktorí s napätím sledovali vývoj a častovali oba tímy vyberaným slovníkom. Hráči tiež priebežne vyvreskovali do éteru jadrné vulgarizmy, ale zdalo sa, že sa všetci bavia. 

Čakali sme s Drahým obďaleč, kým si svokor so švagrom vystoja rad pred osamelou zabíjačkovou búdkou a strážili sme deti, ktoré sa veselo naháňali, futbal-nefutbal, zabíjačka-nezabíjačka. Prehodila som Drahému jedovato niečo v tom zmysle, že ak TOTO má byť súčasť idylického života na vidieku, tak už teraz mi klesá IQ, keď sa to stalo...

Letí si odkopnutá lopta, letí, a hľa, naším smerom. Stačila som zarevať POZOR! a prásk. Už ju mal Drahý v tvári. Šanca jedna ku XXXX. Našťastie to neschytal nos, ale líce mal červené, ako keby sa pobil s fanúšikmi súpera. Namosúrene ma obvinil, že je to moja vina: keby som nezakričala, neotočil by sa tvárou k nebezpečenstvu (asi by bolo podľa neho lepšie nechať sa praštiť loptou do zátylku a ostať ležať KO na chodníku). A vraj ak bude mať monokel, nebude môcť zajtra ani vystrčiť nos z domu. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo sa uraziť. Radšej teda to prvé.

Do chalupy sme sa vrátili mierne premrznutí, niektorí s červenou polovicou tváre, ale so zabíjačkovým úlovkom. Zbytok popoludnia sa niesol v menej dramatickom duchu a bola z toho pohodová návšteva. Nuž, zo mňa fanúšik dedinského života asi nikdy nebude!

O zdravej Slečne

Dnes Slečna dobrala antibiotiká. Hurá! Týmto ju považujem za zdravú, hoci ona sa už niekoľko dní skutočne ako zdravá prejavuje. Behá ako šarkan. Konečne sa trochu viac rozjedla aj rozpila. A keďže mám pocit, že ju vo svojich príspevkoch tak trochu zanedbávam, a navyše o štyri dni oslávi svoje prvé narodeniny, chcem sa dnes venovať predovšetkým jej maličkosti.

Jej maličkosť meria 78cm a váži 9,5kg. Od poslednej poradne (minulý mesiac) nepribrala skoro nič, čo pripisujem jej aktívnemu pohybu a nízkemu apetítu (za ten mohlo zrejme aj hnisavé hrdlo). Teraz sa konečne dala trocha viac jesť, hoci ak zje na jeden šup viac ako 100ml hocičoho, jasám nadšením. A tak dostáva prísuny častejšie. Jediva aj pitiva, ktoré ešte prednedávnom striktne odmietala. Pije však normálne z pohára, žiadne náustky, fľaše a slamky. A samozrejme sa ešte kojí.

Keď sa ma lekárka naposledy pýtala, čo naše dieťa vie, ostala som v pomykove a v hlave sa mi vyrojilo nesmierne množstvo vecí. Je to tak, Slečna žije stále s veľkou chuťou a na svoj malý vek je podľa mňa dosť dobre zorientovaná.

Chodí sama s úplnou istotou, postaví sa bez opory a zvláda aj otočky. Vylezie po štyroch hore schodmi, keď má po nich vyjsť po dvoch, vie, že treba dvíhať nohy. Jej obľúbenou činnosťou je behať z izby do izby so mnou v tesnom závese, brať do malých rúk všetko, čo sa dá a odhadzovať to o pár metrov ďalej. Čiže sa v obývačke potkýname o sitko, v kuchyni sa povaľujú lopty a v kúpeľni kocky. Otvára dvere na skrinkách, vyťahuje šuplíky, vysýpa škatule. Okrem toho všetko aktívne ochutnáva.

Rozumie úplne všetkému, čo sa každodennej rutiny týka. Chápe povely ako "sadnúť", "ľahnúť", "poď sem", "dones" (nie, "k nohe!" sme ju neučili...), atď. Samostatne si po sebe odhodí použitú plienku do koša. Keď sa jej povie, že ideme dole, ide ku dverám a po ich otvorení neomylne cupká k výťahu a snaží sa ho privolať. 

Malý tučný ukazovák má vystrčený úplne preventívne a ukazuje na všetko s patričným zvukovým doprovodom "eee!" Ukazuje jednotlivé časti tela na sebe aj na iných, vie, kde je svetielko (a vie ho zažať či zhasnúť), v knižke pozná množstvo obrázkov a správne ich na požiadanie ukáže. Pozná členov rodiny. Pozná všetky pre ňu dôležité predmety v domácnosti. Keď sa jej povie, že má rozviazanú botičku, zastane a obzerá si nohy. 

Miluje stláčanie gombíkov. Vie si takto zapnúť hudbu a zvuky na svojich hračkách, ale aj na telefóne. Vie dať pápá, vie sa zahrať "kde je?", pričom si natiahne plienku na tvár a teší sa, keď si ju môže za môjho nadšeného pokrikovania "tu je!" strhnúť dole.

Snaží sa o primitívnu komunikáciu. Univerzálne používa slabiku BA: "ba" na loptu (ako "bác"), "ba" na kocky (ako "bác"), "baba" ako bábo alebo bába. Naposledy sa snažila takto pomenovať Babinku, čo u menovanej spôsobilo takmer extázu. Druhou obľúbenou slabikou je PA: "pa" ako "pápá", "pap" ako papuče a papať.

Rada sa smeje, blázni a robí opičky. Miluje svojho brata a otca. Prvému menovanému sa čičre v ježatých vlasoch a nadšene ho ťapká po hlave. Za druhým menovaným beží ozlomkrky, túli sa k nemu a afektuje.

Skrátka, "já jsem malej, ale šikovnej"...  

Ešte mi povedzte, ako som mala toto všetko vylíčiť našej lekárke za pol minúty!

Koniec. Podpis: hrdá nekritická mater.

O fotovášni

Nazbieralo sa mi viacero ukážok Malého fotografickej vášne, a tak sa s nimi podelím. Fotí stále rád. Akurát ho trochu brzdíme v rozlete, lebo na jeden šup je schopný vycvakať aj dvadsať záberov a potom neraz zisťujem, že baterka je v čudu práve vo chvíli, keď chcem niečo podstatné odfotiť aj ja. Dostane vždy ultimátum: tri fotky a koniec. Vždy sa snaží prejsť nám cez rozum, ale nedáme sa. Počítať ešte vieme.

Vo svojich námetoch je čoraz odvážnejší. Nebudem sem hádzať detailný pohľad do WC misy, ani zábery rozličných častí jeho malého tela, ktoré sa snažil zvečniť. Ale aj to, čo ponúknem, stojí za to. Tak napríklad:

plyšák vystrojený ako do rakvy...

milovaný Teddy, ktorý ho sprevádza úplne všade, od prechádzok až do postele (áno, správne, Mr Bean je veľká inšpirácia)...

nedeľná polievka, jeho najobľúbenejšia "slížiková"...

ale aj úplná avantgarda, ako tento detailný pohľad na časť našej sedačky...

alebo skutočne oslovujúci záber holej dlážky.

Na záver pripájam ešte zopár čerstvých jazykových lapsusov:

"Jménem záchoda vás zatýkám..."

"Po valašsky od zeme, kto mi kozy zaženie?

A ja by ich bol zahnal, ale som sa dokakal." (rozumej "vlka bál")

Som cvok?

Slečna je už tretí deň bez teploty, skapacinka sa naplno prebrala k životu. Uff. Snáď sa čoskoro vylepší aj boľavé hrdielko, veď ATB budeme brať až do piatku... Ako správna solidárna matka, začala som kašľať, nech sa dcérenka necíti trápne jediná nemocná v rodine. Sú to také nepríjemné záchvaty suchého kašľu, ktoré doháňajú Drahého do šialenstva. A to natoľko, že ma vyšťuchal k lekárovi. Ak dobre počítam, naposledy sa mu to podarilo pred dvoma rokmi (gynekológa nerátam). Ale poslúchla som a o tom bude dnešný príspevok.

Už som písala, že mi viacročný domáci pobyt udiera na mozog a spôsobuje takmer sociálnu fóbiu. Na jednej strane som sa aj tešila, že mi cesta k lekárovi poskytne aspoň nejaký kontakt s vonkajším svetom (no to som dopadla!), na druhej strane mi z toho začala nadmerne fungovať peristaltika: veď po dlhom čase opustím svoju bezpečnú zónu a vydám sa napospas doprave, davu, čakárni a komunikácii s cudzími ľuďmi. Zvládnem to?

Nastúpim teda do električky a schúlim sa na sedadlo. Snažím sa tváriť ako frajerka, čo sa mestskou dopravou preháňa denne, ale vo vnútri som napätá ako môj syn na kolotoči. Ostro vnímam pach potu a nafajčeného oblečenia. Navyše po chvíli nastúpi skupinka mladých mužov nižšej inteligenčnej kategórie, postaví sa meter od môjho útočiska a vedie hlučné vulgárne debaty o ničom. S úľavou vypadnem na čerstvý vzduch a chvíľu sa teším pohľadom na mesto. 

Lenže o pár minút sa už ocitám v čakárni a nočná mora pokračuje. Sedia tu dvaja páni vyššieho stredného veku, z toho jednému sa ústa nezastavia. Rozpráva veľa. Na základnú myšlienku vyčerpá zbytočne veľa slov a ak už nemá o čom, hneď si zas voľačo nájde. Chce sa mi vyť. Korpulentnejšia pani sa dožaduje prednostného vybavenia a snaží sa vysvetliť ukecanému pánovi, že je tretia v poradí a hotovo. Odfarbená štyridsiatnička oproti neustále pozerá na svoj ohnivočervený mobil, ostentatívne vzdychá a gúľa zmaľovanými očkami, aby sme si všetci všimli, ako jej vadí pomalé tempo. Celý jej zjav je pre mňa šokom, pretože som vôbec nepochopila, ako sa elegantné oblečenie zhodne so sivými gumákmi, čo vyzerajú ako po starom otcovi (ale najnovšia móda je aj tak pre mňa úplná španielska dedina). Stará pani, ktorá prišla po mne v doprovode svojho čudáckeho syna (podobajú sa ako vajce vajcu), s ním horlivo debatuje, či si kúpia kapustu alebo šalát. Syn sa po chvíli odšuchtá na WC a po návrate mať informuje, že si neumyl ruky, lebo sa nebolo do čoho utrieť...

Zdesene to všetko pozorujem zo svojho miesta a mám pocit, že svet sa zbláznil. Alebo to možno bude tak ako v tom vtipe, keď motorista počuje z rádia výstrahu o tom, že po diaľnici ide nejaký blázon v protismere a on sa pohoršuje, že keby len jeden, ale všetci...

Lekárka ma vyšetrí a nezistí nič závažného. Po ceste domov si v lekárni kúpim sirup na kašeľ a s úľavou sa náhlim do bezpečia. Domov. K svojmu kolotoču deti-domácnosť. Mám pocit, že svet vonku nie je pre mňa. 

Asi som fakt už cvok!

Bojujeme s angínou

Trpím. Skutočne nie je nič horšie ako choré dieťa. To naše statočne bojuje s infekciou, ale dáva mu to poriadne zabrať a mne tiež.

Včera sme celý deň a noc zrážali horúčku, napriek tomu, že Slečna už od utorka berie antibiotiká. Myslím si, že Slečnino prvé slovo bude "teplomer". Keď ho vidí, vystrie k nemu malý tučný ukazovák a dramaticky vyhlási: "Pap!" (Rozumej "píp!" - teplomer je digitálny.) Stačí, aby zbadala staniolový obal od čípku a už reve. Zato hltanie ATB sirupu prijala s rezignovanou útrpnosťou, pričom je mocne povzbudzovaná mojimi obdivnými výkrikmi nad tým, aká je statočná.

Dnes jej konečne poobede po troch dňoch klesla teplota pod 38 stupňov. Neverili by ste, s akým nadšením sa dá namerať teplota 37,5! Uľavilo sa mi. Vidieť zmorené dieťa, skapacinku s ligotavým pohľadom mi na nálade nepridávalo. Rovnako ani pár hektických nocí. Všetko sa vo mne sústredilo len na chorého potomka, pričom ma potreboval aj ten zdravý, nuž a aj domácnosť sa hlásila o svoje. 

Prekvapilo ma, ako dramaticky to prežívam. Veď deti predsa chorľavejú. A hoci hnisavá angína je nechutná pliaga, rozhodne nepatrí medzi tie najťažšie ochorenia. Navyše popri Malom, ktorý nám doprial to potešenie riešiť črevnú virózu, zápal pľúc aj chrípku, by som mala teoreticky byť už odolná. Teoreticky. Stačí však vidieť, ako je môjmu dieťaťu zle a dala by som hocičo za to, aby bolo zle radšej mne.

Akokoľvek, zdá sa, že sme na dobrej ceste. Ja som ešte stále vo svojom materinsko-opatrovateľsko-pohotovostnom tranze a reálne sa obávam toho, čo sa stane, keď ma to pustí. Asi to mnou sekne. Ozvem sa, čo a ako.   

O chorej Slečne a jej hrdinskej matke

Dnešný sviatok sme oslávili večerným výletom na pohotovosť. Slečna má hnisavú angínu...

Ak som si robila včera večer nádeje, že máme za sebou jednodňovú virózu, mýlila som sa. Slečna si v noci prikúrila na 38,5. Po Panadole sa jej uľavilo a do rána vydržala v norme. Po prebudení bolo jasné, že je chorá. Oči ligotavé, viečka pripuchnuté, reflexy spomalené, nálada mrzutá. Snažila sa, ale teplota ju premohla. Chlapi sa vybrali na hríby, a tak som ratovala nemocné dojča sama. Keď sa Slečne konečne podarilo zaspať, nastúpila som do kuchyne a bleskovo varila. Pravdaže hneď po dovarení sa dieťa prebudilo a kolotoč sa roztočil nanovo. 

Hubári doniesli vzorku hríbovej úrody (Malému výlet očividne nesplnil očakávania: "Ocko, kedy tam už budeme? ... Ocko, kedy už pôjdeme domov?") a potom to bolo už len o striedavej starostlivosti o zmorenú dcéru a znudeného syna. Keď som o pol šiestej Slečne opäť namerala 38,6 a predstavila som si v tomto duchu prebiehajúci večer i nasledujúcu noc, dozrelo vo mne rozhodnutie navštíviť pohotovosť. A tak sme obliekli deti i seba, skočili sme do auta a frčali sme. 

Príjemne ma prekvapilo, že v čakárni nikto nebol. A pani doktorka bola nesmierne milá. Na to, že bol sviatok a večer, sršala pochopením a milým vystupovaním. Pokojne a dôkladne vyšetrila vrieskajúce dieťa a dospela k záveru, že naše batoľa má nahnisané mandle a predpísala mu antibiotiká. Tak máme premiéru.

Dostať ATB sirup do našej Slečny je úloha vhodná pre násilnícke typy. Keď si predstavím, že tento horor budem opakovať každých osem hodín (a teda zákonite aj raz v noci) sedem až desať dní, je mi na vracanie... Len dúfam, že medicínka čoskoro zaberie a naša druhorodená sa vráti do svojej kože. 

Takže môžete na nás myslieť. Ja som ešte momentálne napumpovaná adrenalínom tak, že by som vydržala aj nočnú šichtu v bani. Ale to je klamné. Poznám sa. Len čo prvý stres pominie, zosypem sa. Dúfam, že to nebude tak skoro...