O skorej jeseni a zmrzke

Vyzerá to tak, že bol dnes posledný horúci deň. Aspoň podľa meteorológov. Napriek tomu, že stále chodíme v krátkych rukávoch a nohávoch a tvárime sa, že leto pokračuje, ja mám už takú správnu jesennú náladu. 

Ono vo vzduchu je už cítiť predposledné ročné obdobie. Hlavne ráno. Vzduch je chladný a vlhký. Poobede sú dlhšie tiene a slnko svieti tak nejako našišato. A rýchlo zapadne. A keď už zapadne, ostáva zima. Skrátka, zjesenieva sa. Aj stromy už začínajú zhadzovať lístie a v blízkej aleji sa začínajú povaľovať gaštany.

Odhliadnuc od týchto neklamných znakov blížiacej sa jesene, stále si vychutnávame nezvyčajne teplé dni. Včera a dnes sa deti ešte poobede čľapkali v bazéniku, ale zdá sa, že to už je jeho labutia pieseň. Stačí totiž, aby jemne zafúkalo a potomkovia sa trasú ako choré mopslíky.

A chodíme na zmrzku.

Včera sa na ňu zrovna chystáme, keď sa Malý spýta: "Maminka, koľko stojí dvojitá zmrzlina? A koľko stojí jednoitá?" Keď som mu pravdivo odpovedala, na chvíľu zmizol do izbičky. Potom sa vrátil a vytasil svoju novú mekvínovú peňaženku (vďaka, Teta V.). Mal v nej odrátanú presnú sumu zo svojich úspor.

"Dnes si neber peňaženku," inštruuje ma, "zaplatím to ja!"

Dá sa takému pozvaniu odolať? Nechala som teda pudelár doma a môj šesťročný grand sa plesol po vačku. Pozval svoju matku na zmrzlinu a aj ju náležite zaplatil.

Dnes sme sa vybrali schladiť k stánku opäť. Malý znova ťahá peňaženku, ale informuje ma, že si dá dnes už len jednoitú. Zdvorilo odmietnem jeho ponuku s tým, nech si peniažky odloží na inú príležitosť. Nebráni sa. Ale predsa si dáva dvojitú, koťuha. Za mamičkine prašule sa nemusí obmedzovať. Má to prešpekulované. 

Do horúcich dní sa vkráda jeseň...

Carpe diem dvadsaťdvamesačnej

"Cikiki, cikiki," nástojčivo vykrikuje dnes ráno Slečna z kočára. A o štvrť minúty zas. Celých pätnásť minút z obchodu domov. Videla ma kupovať jogurty - tie s cukríkmi pod viečkom. A je neodbytná. "Cikiki, cikiki!" dožaduje sa cukríkov a nedá si vysvetliť, že jogurt bude konzumovať až doma. Inak, toto ju presne vystihuje: ak si niečo vezme do malej hlavy, ide po tom cez mŕtvoly.

Je to tvorček, ktorý si naplno užíva každú minútu bdenia. O všetko sa zaujíma. To, čo sa hovorí, chápe na stodesať percent. Lieta ako šarkan, všade vylezie, dočiahne na kľučku. Na ihrisku je ako ryba vo vode: lezie sama na šmykľavku a sama sa z nej šmykne (asi päťdesiatkrát za štandardný pobyt v parku, čo je cca hodina a pol doobeda a dve a pol poobede), vylezie na všetky jej dostupné preliezky, pohojdá sa na všetkých dostupných hojdačkách. Naberá si piesok do kýblika, trhá kvety, zbiera šutre, požičiava si cudzie hračky a vždy s nádejou v hlase sa na mňa obracia: "Asa?" ("Naša?" rozumej hračka.) Ak nie je vyobliekaná do ružového, väčšina ľudí ju pasuje za chlapčeka. Nuž, do krehkého jemného dievčatka má ďaleko. Hoci je živá, nie je agresívna a druhých detí sa mierne ostýcha.

Berie sa sama jesť. Trhá mi lyžicu z rúk a dožaduje sa: "Sa! Sa!" ("sama") Ak sa jej nepozdáva chovanie jej brata, nemá problém škriekať mu zúrivo z piatich centimetrov do tváre. Ak sa jej nepozdáva moje chovanie, väčšinou obmedzujúce, bez slova hádže veci o zem od jedu a kope do nich.

Obľúbené činnosti: skákanie na trampolíne, hádzanie kameňov do vody, jedenie čohokoľvek kedykoľvek, pozeranie fotiek a videí na PC - predovšetkým tých, kde účinkuje ona sama.

Vstáva ráno o siedmej, cez obed spí bežne hodinu a pol, večer sa ukladá cca o pol deviatej. V noci je to ako-kedy, myslím, že jej práve idú posledné stoličky, a tak sa budí častejšie.

Reč je stále biedna. Okrem pár základných slov: mama, osko, baba, dede, tam, toto, dám, dediky (detičky), dadako (dievčatko), atď. má stále zopár špecialít, ktorým rozumejú iba zasvätení: po (piťko), apa (hopa, trampolína), taka (kaka), sebeje (studený)... Vety zatiaľ nula bodov, akurát sa opýta "Deje?" (kde je), "Totoe?" (čo to je), alebo povie "Tamie!" (tam nie) "Saie!" (sama nie). Špinavá je ako "pasa" a studená ako "baža" (žaba). Kupodivu vie povedať "dakjem" a celkom vhodne to používa, čím väčšinou šokuje okolie.

Všade jej je plno, oči treba mať na stopkách, lebo sa ide doraziť stokrát za deň. Zväčša má dobrú náladu, rehoce sa a robí opičky. Miluje svojho brata a pýta sa na neho každú chvíľu, kým nepríde domov zo školy.

Je to náš miláčik. Strašný miláčik.

Jogurt a "cikiki".

Toto neviem pochopiť

"Dobrý deň, ako sa vám darí?" zdravím sa na ihrisku s mamičkou, s ktorou som sa už dlho nestretla. Vídali sme sa ešte v poradni - medzi jej synčekom a našou Slečnou je štvordenný rozdiel.

"Dobre," vraví, úsmev od ucha k uchu, "ideme sa na ihrisko ukľudniť. Malý začal chodiť do jasieľ, prereve tam vyše hodiny, potom štyri hodiny spí od vyčerpania..."

Pozriem na toho jej drobčeka, potom na toho nášho. Neviem si predstaviť, že by som tú našu malú opicu nechala cez deň v zariadeníčku. Prísť o možnosť tráviť s ňou čas, pozorovať jej milé prejavy, nechať sa ňou vytáčať, starať sa o ňu do úmoru, chrániť ju a ukazovať jej svet.

Teraz to vyzerá, že sa pasujem za lepšiu matku ako sú tie, ktoré si to zariadili inak. Nie je to pravda, hoci sa priznám, že im nerozumiem. Teda, rozumiem logickým dôvodom, ktoré ich k tomu vedú, ale napriek tomu nechápem, ako sa s tým dokážu zmieriť. Myslím si, že takéto malé detičky sú nezrelé na to, aby dokázali existovať v mimorodinnom prostredí. Prispôsobia sa, ale za nejakú cenu. A určite je menšia šanca, že raz budem ľutovať rozhodnutie ostať so svojimi drobnými deťmi doma ako naopak. Lenže...

Minule som započula v rozhlase informáciu o prieskume EÚ, v ktorom sledovali percento štvorročných detí, navštevujúcich predškolské zariadenia v rámci členských krajín. Najnižšie percento malo Poľsko a Brusel sa údajne v tomto smere chystá rozvinúť osvetu. Vraj je štatisticky dokázané, že deti, ktoré sa začlenili do kolektívu skôr, sú samostatnejšie, prispôsobivejšie a bezproblémovejšie. Rozčúlilo ma to. Fajn. Tak poďme začleňovať do kolektívu rovno novorodencov. Veď čím skôr, tým lepšie, nie??

Pamätám si aj na fundovaný článok v jednom mamičkovskom časopise, ktorý rozoberal dôvody, prečo ženy v našej krajine nedosahujú také kariérne úspechy ako ich americké rovesníčky. Príčina je jasná: u nás je systém rodičovských príspevkov nastavený veľmi veľkoryso. Pol roka materská a potom rodičák do troch rokov dieťaťa. V Amerike po šiestich týždňoch nedostane matka od štátu ani fuk. A má priestor kariérne sa rozvíjať...

Som totálny anachronický exot, keď mi toto pripadá nenormálne???

Obed v rybárni

Na počesť návštevy našich milých nemeckých príbuzných sme sa boli nasýtiť v zariadení na to určenom.

Slečnu sme zanechali u Babky a Dedka D. a my sme sa presunuli cca 50 km do vyhlásenej rybárne. Malého sme vzali so sebou, pretože a) rád sa stravuje mimo domu, b) nie je taká otrava ako jeho mladšia sestra. 

Stôl pre ôsmich bol už nachystaný a prostredie bolo viac ako prijateľné. Užila som si príjemnú zmenu po každej stránke. S mojím bratom sme sa zhodli na tom, že na jedlo sa skutočne hodí výraz "opulentný" a s Drahým sme sa zhodli na tom, že dobrá ryba nie je zlá (z jeho strany vzácny výrok vzhľadom na jeho predsudky voči všetkému rybaciemu). Skrátka, bolo to vydarené posedenie zavŕšené šálkou dobrej kávy.

Po návrate ku svokrovcom sme sa dozvedeli, že naša druhorodená po nás ani neštekla, behala po záhrade, spásla pol úrody, zblajzla obed a spala skoro dve hodiny. Výborne. Aspoň vieme, že zbaviť sa na chvíľu mladšieho dieťaťa nebude taká hrôza ako to zvyklo byť v prípade toho staršieho.

Dnes bol deň bohatý na zážitky. Príjemný!

Ukážka nášho opulentného obeda.

Včeličky a Francúzsko

Zabehávame si nový životný rytmus.

Ráno vstať, najlepšie ešte pred deťmi, nachystať obom raňajky a prvákovi desiatu. Potom naháňať oboch potomkov, aby sa najedli, umyli a obliekli (Slečna samozrejme za mojej asistencie) a presvedčiť ich, že je najvyšší čas vyraziť. Po návrate domov navariť, vyvenčiť Slečnu na ihrisku a ísť po školáka. Chodenie hore-dolu veru postráda čaro, a to deti ešte nemusím pchať do pančúch, overalov a rukavíc. Ale už som učinila poznanie, že sa mi nechce kočár nosiť po schodoch do školského vestibulu (škola nie je bezbariérová), a tak som opäť po dlhej dobe vytiahla šatku. Slečna je už síce ťažká ako mladý hroch, ale ešte vždy lepšie ako trepať kočík aj s dieťaťom dvakrát denne hore a dole schodiskom.

Malý sa celkom rýchlo zmieril s osudom. Akurát na druhý deň si trochu povzdychal za škôlkou ("Maminka, to má moju skrinku niekto úplne iný?"), ale inak v pohode. Dnes ronil slzy nad prvou domácou úlohou, pretože sa mu ním vytvorené ovály nijako nepodobali na predkreslený vzor pani učiteľky. Nič to. Doniesol už aj prvé motivačné včeličky. A že ho vraj pani učiteľky pochválila, že pekne potichu pracuje. Nuž, na to si pani učiteľka zvykne. Skôr ho bude treba pobádať, aby prestal potichu pracovať a sem-tam sa aj nejako prejavil... V tomto ma moje dieťa nijako neohromilo. Prekvapilo ma v inom.

Nevedno, čo ho k tomu vedie, ale začína mu záležať na tom, aby na druhých dobre zapôsobil. Napríklad zovňajškom: "Uááááá, tieto gate si neoblečiem, budem vyzerať smiešneeee!" Alebo imidžom: "Hovorili sme pani učiteľke, kde sme boli cez prázdniny. Ja som povedal, že sme boli na S. (naša jediná domáca dovolenková destinácia), ale V. povedal, že bol vo Francúzsku. Pôjdeme aj my niekedy do Francúzska??"

Tak. Už to začína. O chvíľu bude chcieť značkové gate a tenisky, aby nevyzeral smiešne. A cez prázdniny nás bude hnať do zahraničia, aby sa mal čím pochváliť v škole. Náznaky sú badateľné v prvom týždni školskej dochádzky. Pekne!

Prvé úspechy.

Prežili sme!

Tak. Prežili sme náš prvý školský deň. Tu je zopár postrehov.

Malý bol ráno úplne v pohode. Dokonca sa aj na rozdiel od svojej matky naraňajkoval, hoci to ako škôlkar nemal vo zvyku (nechutilo mu - nervy). Nástojil na tom, že si berie tašku. A tak sme sa aj s batohom pobrali. 

Zistili sme, že bude prvá A a čakali sme pred bránou na príchod učiteľky. Vyšli dve, nesúc transparent a misku s mašličkami. Jedna bola neskutočná dáma: vymódená, navoňaná, s dokonalým mejkapom a manikúrou. Tá bola aj aktívnejšia. Deti mašlikovala a na každé zaklipkala namaľovanými očkami. Skrátka, nebol to môj typ a trochu ma to aj zamrzelo, hoci, samozrejme, ako učiteľka mohla byť fajn. Druhá bola taká tichá sivá myška. Ako vystrihnutá zo socialistického žurnálu: nenápadná, krátke vlasy, silné okuliare a umelý chrup. Neidentifikovateľný vek. Tipla som prvú na učiteľku a druhú na vychovávateľku. Aké bolo moje prekvapenie (spojené s čisto súkromnou úľavou), že to bolo práve naopak!

Po omašličkovaní a vypočutí si hymny, prešľapujúc pred bránou (dôstojnosť v kýbli) sme sa presunuli do triedy. Tam sa už riešili organizačné záležitosti a znovu sa vraciam k myšlienke, že chovať doma školáka je finančne náročná zábavka. Prvé dojmy sú pozitívne. Aj Malý to tak zhodnotil. A to aj napriek prvopočiatočnému sklamaniu, že nebude s kamarátom P. v jednej triede. Usadil sa teda s jemu neznámym chlapčekom V. do jednej lavice a zdá sa, že to bude fungovať. Tak uvidíme.

Poobede sme sa presunuli k Babinke a Dedkovi V., ktorí na počesť svojho školopovinného vnuka usporiadali menšiu oslavu aj s občerstvením. Malý bol dôležitý a páčilo sa mu to, koťuhe. Mňa celý deň pekelne bolela hlava, až som to vyriešila Ibalginom. Predsa len to bolo na moju nervovú sústavu príliš veľké sústo. Ale prežili sme a hlavne, prežili sme dobre!

 To je ona. Zelená mašlička spoločenstva prvej A.

Napätie rastie

Pozajtra sa náš prvorodený stane školopovinným. Kým doteraz som to zvládala v pohode, na poslednú chvíľu začínam mať z toho bobky.

Navonok sa musím tváriť ako frajerka a nestresovať dieťa. Vo vnútri však buble koktejl emócií. 

Moje naivné, ustráchané, plaché dieťatko, ktoré som ešte nedávno nosila na rukách, mám pustiť do tohto zvlčilého školského sveta? Najradšej by som nad ním držala ochrannú ruku do dôchodku. 

Tento pocit som mala aj pri jeho nástupe do škôlky. Neopodstatnený. Snáď bude neopodstatnený aj teraz. Ochranársky komplex je blbosť, hoci aj ide o nepriebojné dieťa. Vodiť ho za ručičku až do dospelosti a nechať ho držať sa maminej sukne? Fuj! 

Zvládne to. Aj ja. Je šikovný a myslí mu to. A že je to teľa? Zrejme tento pocit zdieľajú všetky mamy nádejných prváčikov.

Sa utešujem, čo?