utorok 24. mája 2011

O materstve a bezdetnosti

Stojím v našej zdevastovanej obývačke. Na jednej ruke mi visí naša trojmesačná Slečna, ktorá refluxne trávi mliečnu desiatu, druhou rukou sa snažím dojesť jogurt prv, než dlho otvorený skysne. Okolo mňa chaos a do toho poskakuje náš štyriatrištvrteročný Malý, nástojčivo vykrikujúc v pravidelných intervaloch: "Maminka, poď sa so mnou hrať so zvieratkami! Maminka, poď sa so mnou hrať so zvieratkami! Maminka..."
Takéto situácie nie sú u nás zriedkavé. No v toto konkrétne februárové predpoludnie mi mozog akosi vyskratuje a ja sa zrazu vidím cudzími očami. Nuž, pripadám si ako stelesnenie všetkých stereotypných karikatúr o materstve - ostro vnímam prach na parapete, omrvinky na stole, rozšliapané kvapky slín na dlážke, všadeprítomné autíčka, opatlanú detskú tváričku, svoje oslintané a ogrckané tričko (nie mnou, až tak hlboko som neklesla), improvizovaný účes z rednúcich vlasov... Na chvíľu sa zamyslím, či mi toto bolo v mojom veku treba a hneď si aj odpoviem, že áno.
Mám bližšie k štyridsiatke ako k tridsiatke a namiesto toho, aby som začala pomaly riešiť predpubertálne deti a kariérny postup (hmmm, v školstve nijaké terno), ja tu naplno roztáčam kolotoč plienok, zúbkov, škôlky a soplíkov. Nebolo to takto v pláne.
Malý sa narodil po ôsmich strastiplných rokoch aktívneho čakania na potomstvo. Slečna je bonus.
"To ste mali super, tak dlho si užívať kľudný život vo dvojici," počujem občas ľútostivo od tých, ktorým sa zadarilo rozmnožiť rod šup-šup. Nuž hej, ale bolo by to ešte viac super, keby som vedela, že sa po rokoch dočkám materstva. Takto som sa celý ten čas v prívalových vlnách venovala svojmu strachu z bezdetnosti. Potom sa narodil Malý a do nášho kľudného života vo dvojici padla bomba a rozmetala ho na cucky. Nič nefungovalo. Bolo treba naskočiť na nový režim, vytvoriť si nový systém fungovania. A keď sa zdalo, že sme sa ako-tak zohrali, padla druhá bombička a môžeme začať odznova.
Napriek chaosu v domácnosti, chronickej nevyspatosti a tukovej vrstve navyše mi zatiaľ nikdy nenapadlo ľutovať za pohodlným životom v štýle len ja a Drahý. Stačí si spomenúť na všetky tie vyplakané slzy, nádej, sklamanie, zúfalstvo, túžbu, modlitby a hľadanie odpovedí.
Dojem teda ten jogurt, prezlečiem si tričko, uložím Slečnu spať a idem sa hrať so zvieratkami. Ale sľúbim si, že si jedného dňa založím blog, kde občas vypustím paru.
Stalo sa.   

1 komentár:

  1. Mirushka, velka vdaka za tento blog!! Mam pocit, ze citam o sebe a nesmierne ma tesi, ze v tom nie som sama!!! Tesim sa na dalsie citanie xoxoxo

    Mata
    diakritiku uz nestiham...

    OdpovedaťOdstrániť