Hádanka

Čo je to? Každá matka vie, že by to nemala robiť, napriek tomu to všetky vedome či podvedome robia. Odpoveď: Porovnávanie svojho dieťaťa s iným.

Dopúšťam sa toho aj ja a celkom vedome. Neporovnávam však iba svoje deti s cudzími, ale aj ich neborákov navzájom. V takom prípade ťahá náš Malý za kratší koniec takmer vo všetkom. Od útleho detstva bol plachý, precitlivený až úzkostlivý. Nikdy dobre nespal (vlastne si ani neviem spomenúť, kedy naposledy prespal noc bez zobudenia). A hlavne sa bál, bál, bál všetkého a všetkých. Ešte aj teraz si môžem byť istá, že vo svojich piatich rokoch života nevylezie do väčšej výšky ako 1 meter. Nikdy mu nenapadlo vybehnúť na cestu, kolotoče boli až do tohto roku tabu, spoločnosť cudzích detí bez našej prítomnosti odmieta - vadia mu hlučné priebojné typy, nevie sa brániť. Keď bol v rovnakom veku ako Slečna, nezniesol, aby si ho vzal na ruky niekto iný ako ja alebo Drahý. Často sa stávalo, že sa rozplakal, keď sa mu niekto prihovoril. Skrátka, náročné dieťa, zložitá povaha.

Slečna sa zatiaľ javí ako príjemný opak: srdečné, vnímavé, optimistické batoľa. Navyše cieľavedomé: ak niečo chce, tak použije všetky svoje obmedzené prostriedky k tomu, aby to dosiahlo. Kým jej brat mal permanentne nasadený vystrašený výraz v tváričke, ona je fascinovaná životom. Dokáže si poobede pospať aj dve hodiny, čo sa Malému nepodarilo nikdy v živote. Vie uprene civieť do očí a skenovať vám dušu, až sa človek začne cítiť nepríjemne. Nuž, zatiaľ je z nej pidiosobnosť.

Je to tak - keby sme mali iba Slečnu, mohla by som si myslieť, že mať dieťa je vlastne jednoduché. Možno by som bola dokonca v pokušení predpokladať, že je to moja zásluha a cítila by som sa povolaná k tomu, aby som rozdávala dobré rady (som predsa učiteľka a to už je viac diagnóza ako povolanie).

Takto som vďačná za obe svoje deti, pretože si pri nich uvedomujem, že sú veľkým darom. Učím sa popri nich pokore.