Pat!

Deti - a to nielen naše - oplývajú vzácnou vlastnosťou: nútia rodičov nájsť riešenie v neriešiteľných situáciach. No namiesto toho, aby mi lichotilo, že ma pokračovatelia rodu pokladajú za nadčloveka, vo väčšine prípadov mám nervy v kýbli.

Malý: Už som tu spomínala jeho špeciálne ponožkové požiadavky. Skrátka, nie každý typ ponožky mu vyhovuje. Z toho vyplýva, že najradšej nosí dokola niekoľko obľúbených párov. Z toho však ďalej vyplýva aj fakt, že dané fusakle časom nesú väčšie známky opotrebovanosti ako ich noví, avšak nepohodlní ponožkoví kolegovia zo skrine. Včera sme sa dostali do patovej situácie: všetky "dobré" ponožky boli buď špinavé alebo deravé. Nové Malý nechcel. Bosý byť nemohol. Štvrtá možnosť podľa mňa nejestvuje.

Keď som vyjúceho potomka o tom nakoniec presvedčila, s odporom si navliekol nový pár (kotníkové - ach, jaj!) Poobede si napokon prestal zamračene skúmať dolné končatiny a zmieril sa so statusom quo.

Slečna: Rada si pozerá rodinné videá, predovšetkým tie, kde je za hviezdu ona sama. Už tuším viac točím ako fotím. Lenže občas ma tiež vženie do patovej situácie: nech jej pustím ktorékoľvek video, na každé vrtí hlavou, že "Nyje!" (nie) Keď takto prejdeme všetky, vypnem prehliadač s tým, že teda nič. Druhorodená sa však pustí do revu: "Ese!!!" (ešte) A som v háji, lebo ďalšie video nejestvuje a žiadne existujúce nevyhovuje. 

Podobne mi rozum zastáva večer. Pred spaním mám vo zvyku spievať dcérenke zo päť piesní z asi desaťpiesňového repertoáru. Z času na čas ma však začne Slečna prerušovať svojím razantným "nyje!" Nech však začnem ktorúkoľvek, každá je "nyje!" Novú tiež nechce. Keď spievať prestanem, spustí hystericky "ese!!!"

Skrátka, stáva sa nám, že deťom ani ich vlastná mať nerozumie. Takže super!

A je to tu...

Dalo sa to čakať, ale aj tak ma to rozladilo. Malý je maród a vraj do konca týždňa.

Pred dvoma týždňami sme statočne bojovali s nádchou a zdalo sa, že sme ju na hlavu porazili. Teda aspoň ženská časť našej domácnosti. Malý bol dobrý až do poslednej soboty, keď sa rozkašľal. Už som vedela, koľká bije. No utešovala som sa tým, že v noci dobre spí a nevyzerá chorý (žiadne priesvitné dieťa, vpadnuté psie oči, únava ani teplota). Predchádzajúcu noc som však o ilúziu prišla.

Dieťa sa zobudilo o 2.40, malo potrebu informovať o tom svoju sladko spiacu matku a následne malo aj inú potrebu, ktorú hneď vykonalo na WC. Lenže zrejme vplyvom pohybu, reči a fňukania (snažil sa ma primäť k tomu, aby som svoje lôžko presťahovala k nemu do izbičky, čo som odmietla) sa mu spustil kašeľ a spôsobil, že sme mali nasledujúcu hodinu a pol o zábavu postarané. Keď mu konečne zabral Stoptussin a uložil sa o 4.15 opäť k spánku, zaliezla som aj ja skrehnutá, unavená a otrávená pod perinu, aby som zistila, že sa mi rozhodol robiť spoločnosť bodavý hmyz. Mala som chuť vyť...

Ráno som volala do školy, že dieťa je učenianeschopné a odtransportovala som ho k našej MUDre. Nuž, vraj to nie je také strašné, zvládne to zatiaľ bez ATB, ale na vzdelávanie v kolektíve má do konca týždňa zabudnúť. To on zase rád. Ja už menej.

Našťastie prvácke učivo sa netýka ani deskriptívnej geometrie, ani kvantovej fyziky. Nebude to také bolestné. Len aby to nebolo často!

Kto ako trúbi

Mám pocit, že to spomínam v každom druhom príspevku, ale neprestáva ma fascinovať rozdiel medzi našimi deťmi. A to, samozrejme, nehovorím o pohlaví.

Vraví sa, že s každým ďalším dieťaťom je rodič zhovievavejší. Nuž, u nás to platí iba obmedzene. Je pravda, že si z mnohých praktických vecí nerobím takú ťažkú hlavu ako pri prvom dieťati (spánok, strava), no vo výchove som ďaleko dôslednejšia. Musím byť. Naša druhorodená ma neustále núti byť v strehu a dokazovať svoju morálnu prevahu.

Určité prejavy ma úplne vyvádzajú z miery. Napríklad jej neuveriteľná cieľavedomosť a tvrdohlavosť. Ráno sa postaví doprostred kuchyne a spustí: "Mam-mam." (Mňam-mňam = čaká na predraňajkový piškót.) 

"Počkaj," hovorím a idem na WC. "Mam-mam," počujem v pravidelných intervaloch až tam. Umývam sa, češem sa, medzitým Malý príde s nejakou súrnou otázkou, a tak riešim deravú ponožku alebo stratenú hračku z kinderka. A do toho pokojne ide z kuchyne: "Mam-mam, mam-mam, mam-mam!" Aj desať minút. 

Alebo príde návšteva. Slečna vylezie v zadnej izbe na trampolínu a začne vykrikovať: "Teta, teta, teta!" Skrátka, potrebuje k svojmu výkonu híkajúce obecenstvo. Návšteva sa usadí, núkam jej niečo na pitie. Do toho sa začne rozoberať nejaká téma. No a v pozadí ide nervy drásajúce: "Teta, teta, teta, teta, teta...", kým niekto z nás nekapituluje a neobráti pozornosť želaným smerom.

Iná situácia. Slečna voľačo chce. Som vo vedľajšej miestnosti. Namiesto toho, aby zdvihla svoj malý oplienkovaný zadok a prišla za svojou matkou slušne sa vyjadriť, zareve: "MAMA!!!" Ten tón je verbálne neopísateľný. Niečo ako "hej ty tam, už si tu dávno mala byť, ty handra!" No, adrenalín mi letí do výšin.

Úplne iná kapitola je jej vzdor. Ak jej odmietnem vyhovieť, nebodaj si dovolím ju napomenúť, zvýšiť hlas, či dokonca sankcionovať za jej nevhodné správanie, naštve sa. Zúri. Hádže veci, prípadne svoje telo o zem. Kope. Nerozpakuje sa prísť a uštipnúť ma, prípadne uštedriť mi kopanec. A drží ju to a drží aj desať minút, kým ju nezlomím. Zlomí ju ani nie tak prísnosť (ktorá je namieste, veď ešte nemá ani dva roky, čo bude robiť neskôr, ak ju teraz nechám v presvedčení, že je vodcom svorky???), ako prehováranie na dobré: "To je škaredé, čo teraz robíš. Nepáči sa to ani mne, ani Pánu Bohu. Ukáž teraz, ako vieš byť pekné a poslušné dievčatko..." Kupodivu tento druh taktiky zaberá najviac. Ale je to vyčerpávajúce. Malý bol (a aj je) v porovnaní s ňou miláčik a krotký baránok. Nikdy sa nešvacol o zem. A aj keď sa tiež vie jedovať, hrozba konfliktu ho vždy prinúti hodiť spiatočku. Slečna nie.

Keď sa schyľuje ku konfliktu s autoritou, Malý trúbi na ústup. Jeho krpatá sestra začne vtedy trúbiť do boja. Dáva mi zabrať!

Kočíkové rekviem

Ešte do dnešného rána sa v našej domácnosti nachádzali tri kočíky. 

Prvý sme kupovali v radostnej nedočkavosti pred Malého narodením a bola to veru dobrá kúpa: priestranný, hojdací, nafukovacie kolesá, vďaka ktorým sme sa v zime vysmiali snehu a zľadovateným chodníkom. Neskôr sa vanička dala vymeniť za športovú časť, z ktorej postupne čučali obe naše deti a pozorovali svet.

Druhý sa stal členom našej rodiny, keď mal Malý rok. Praktická bugina s veľkým nákupným košom, ľahká manipulácia. Môj obľúbený. Slečna sa v ňom vozí doteraz a keď sa prestane, priložím jeho vrak ku kontajnerom. Začína niesť známky vysokého opotrebovania: pokazená brzda, nefunkčná búdka, odídený suchý zips na vrecku. Predať ho nemôžem, tak to by bola iná hanba!

Tretí kúsok nám tiež poslúžil, hoci jeho kúpu som sprvoti oľutovala. Veľký športiak s prehadzovateľnou rúčkou. Kupovala som ho na inzerát pre Slečnu v čase, keď sa mi do buginy zdala ešte malá a športová časť kombinovaného mi prišla nepohodlná (nedala sa sklopiť do úplného ľahu). Nakoniec sa ukázalo, že to, čo sa mi na prvý pohľad zdalo príma, je ťažko ovládateľné hebedo. Vonku som s ním bola asi dva razy. Zato Slečna v ňom celé mesiace pohodlne doma spávala svoje dva denné spánky. 

Nuž, usúdili sme, že prvý a tretí kočár nám tu zbytočne zaberá lebensraum, a tak som ich oba hodila na inzerát. Možnosť, že by sa niektorý z nich ešte v našej domácnosti uživil tu síce ešte teoreticky je, ale už asi len teoreticky.

Dnes som predala prvý. Je to čudné, ale bolo mi potom do plaču. S tým lôžkom na kolesách sa mi spája toľko spomienok! Mám pocit, akoby som zatvárala jednu kapitolu života...

Inzerát: Predám kočáre. Zn: Je mi smutno...

To je on. Česť jeho pamiatke!

O stretnutí s netvorom

Každé dieťa má svoje súkromné strašidlo. Niečo (resp. niekoho), vďaka čomu musí mať pri zaspávaní zažnuté svetielko a kvôli čomu v noci radšej riskuje pomočené pyžamo ako vyliezť do tmy, kde môže striehnuť TO.

Moja detská nočná mora mala vtáčiu hlavu, zobák, meravý pohľad vytreštených očí a dlhý čierny plášť. Myslím, že sa niektorí z vás práve pousmiali. A možno tiež patríte do generácie nešťastníkov, ktorých súdružky učiteľky v MŠ vzali na "rozprávku" Panna a netvor v naivnej predstave, že pôjde o detský príbeh. Omyl. Recenzie radia tento kinematografický skvost (bez irónie) do kategórie hororu, dokonca kvalitného hororu. Mne a mnohým mojim rovesníkom spôsobil tento film mnohoročnú traumu a dovolím si tvrdiť, že zabezpečil prácu nemalému počtu detských psychológov a psychiatrov.

Ja som roky po tomto drsnom zážitku nedokázala večer chodiť na záchod bez obavy, že mi zvierače povolia už na pol ceste. Vždy som mala nechutný pocit, že mi na plece dopadne znetvorená ruka s vtáčími pazúrmi, ako kupcovi v príbehu. Fuj! Dlhé roky som sa úspešne bránila konfrontácii s touto mojou súkromnou nočnou morou, vždy ma pojala iracionálna panická hrôza, hoci mi už vtáčí netvor neznemožňoval ísť sa večer vycikať.

Nuž a včera som voľačo hľadala na Youtube a na lište mi od veci zasvietil odkaz na tento film. Bojovala som sama so sebou. Normálne som sa musela presviedčať, že som už dospelá, matka dvoch detí a že hoci mám právo sa báť, rozhodne by dôvodom môjho strachu nemal byť baleťák prezlečený za vtáka. Nuž som sa nadýchla a film som si zo zvedavosti pustila. Bola som prekvapená. Po prvé z toho, že hoci od traumatizujúceho zážitku v detstve prešlo už tridsaťtri rokov (a film som odvtedy nevidela), niektoré scény som si pamätala do detailu. Po druhé z toho, o aký nádherný príbeh a spracovanie ide. Je to desivé, ale zároveň také sladkobôľne dojímavé, až som si poslzila (no, z extrému do extrému!) A hoci nemám chuť pozerať to často, nebudem sa už báť svojho detského strachu.

Jedno však viem: moje súdružky učiteľky v škôlke by som dala za psychickú ujmu zavrieť, až by boli čierne. Keď si predstavím, že by TOTO videlo moje šesťročné dieťa! Skončilo by na práškoch. A ja tiež.

Pre tých, ktorí nevedia, o čom je reč (kto sa nerád bojí, nech sa tým radšej ani neznepokujuje):

O vypchatých korytnačkách

Dnes bolo nádherné počasie. 

Som vďačná za každý pekný deň, pretože sa už teraz desím sychravých a chladných jesenných dní, keď sa nebude dať s deťmi chodiť von a ja budem zápasiť o zvyšky zdravého rozumu.

Zato dnes sme si čerstvého vzduchu užili až-až. Zastavili sme sa aj pri jazere, aby sme sa pohrali na miestnom ihrisku, nakŕmili vodné vtáctvo nepoužiteľnou vianočkou a nahádzali do vody pol tony štrku.

Ako sme hádzali kačiciam kúsky pečiva, zrazu, kde sa vzali, tu sa vzali, priplávali sa napásť aj dve korytnačky. Vyvaľovali sme oči a hneď sme si tento pekuliárny úkaz odfotili. Malý sa pobavene čudoval: "To čo je? Korytnačky predsa u nás vo vode nežijú, len v múzeu. Tie PREPCHATÉ." 

A tak sme si k tomu dali aj jazykové okienko a vysvetlili si rozdiel medzi prepchatou a vypchatou korytnačkou...

Dnes to prírode skutočne slušalo!

Dávame si do nosa

A jeseň je tu aj oficiálne.

Včera sme sa zastavili v záhrade, kde to je teda naplno poznať. Bolo krásne slnečno, ale tým sme sa už nemohli dať oklamať. Slečna márne bežala dozadu k potoku, že vraj "manini, manini!" (maliny) Ani černice, ani moruše. Našli sme jej aspoň pár celoročných jahôdok.

Zato úroda jesenných plodov je parádna. Slečna teda vďačne oželela "manini" a vymenila ich za päť strapcov hrozna. Malý zas pomohol dedkovi pooberať hruštičky. Našťastie ovocie je u nás stále in. 

Vrátili sme domov s tromi plnými košmi a baštíme, až nám za ušami puká!

Nech sa páči, ponúknite sa: