O dobrodružnej ceste tam a naspäť

Musím sa priznať, že som si dnešný deň s jedným dieťaťom užila. Nebolo treba pozornosť deliť na viacero smerov, odháňať Malého od Slečny, ani kontrolovať, či neskúša funkčnosť nových fixiek na podlahe alebo na parapete.

A tak som si vymyslela v našom prípade odvážny plán, totiž prechádzku so Slečnou v kočíku. Zámienkou bol fakt, že dieťaťu nemám čím v týchto horúcich dňoch prikryť lysú hlavu. Má dva háčkované výtvory, pričom v prvom vyzerá ako malý ortodoxný Žid s jarmulkou navrch hlavy, druhý pripomína obrátený kvetináč. Okrem nevyhovujúceho estetického hľadiska zaváži aj nesporný fakt, že obe prikrývky sú dosť teplé. Rozhodla som sa teda navštíviť neďaleké obchodné centrum a kúpiť Slečne klobúčik. A tu sa začína dobrodružstvo. Vysvetlím.

Kočíkovanie našej Slečny obsahuje dva problémy v jednom. Prvým je samotný kočík. Doteraz som ju vozila v hlbokej verzii, hoci ku koncu už ležala v uhlopriečke (pri svojich 8kg a 70cm je to aj tak úspech). Športová verzia je fajn pre sediace dieťa, čo je v našom prípade ešte vysoký level. Druhým problémom je samotná Slečna a jej všetečnosť. Od istého času si povedala, že ležanie na chrbte v kočíku je hanebné mrhanie príležitosťou niečo zaujímavé vidieť. V jej prípade to znamenalo prevrátiť sa na brucho (takto aj zaspávala), zakvačiť sa bezzubými ďasnami o bok vaničky, aby jej strieška nezavadzala vo výhľade a pozorovať okolie do úplného vyčerpania.

Mala som dnes teda dve možnosti. Buď absolvovať cestu v hlbokom kočíku a nechať na nerovných cestách batoľa kymácať ťažkou hlavou na tenkom krku, pričom mu na ňu bude pražiť slnko, lebo ak si ju schová pod striešku, logicky nič neuvidí, alebo ju napchať do športovej verzie v polosede.

Rozhodla som sa pre druhú možnosť. Slečna bola novou situáciou mierne zaskočená. Mala však dobrý výhľad na mňa aj na okolie, a tak neprotestovala. Akurát sa jej nezdala tá poloha - ani ľah, ani sed - a snažila sa každú chvíľu posadiť. Mne sa jej po čase uľútilo, preto som vyskúšala zdvihnúť ju do mierneho sedu. Páčilo sa jej to viac, no vďaka šmykľavému poťahu sa nenápadne zošuchovala čoraz nižšie a nižšie, až vyzerala ako štamgast po desiatich pivách s háčkovanou jarmulkou figliarsky zakvačenou o jedno ucho. Neostávalo mi iné, než každé dve minúty zastať a dieťa napraviť. Tam aj naspäť. A klobúčik sme nekúpili. Nemali.

Boli sme však aspoň na vzduchu a zistili sme, že vonku pulzuje život, čo mňa, takmer domácu väzeňkyňu, vždy príjemne zaskočí. Neviem však, ako vyriešim kočíkový problém. Asi budeme musieť počkať, kým Slečna nepríde na to, že homo sapiens dokáže aj sedieť. Dovtedy budú naše prechádzky stále dobrodružné.   

  Slečnin kočík v záhrade - ešte v hlbokom stave.

O žiarlivosti a šťastných blchách

Než sa narodila Slečna, trochu sme sa obávali Malého žiarlivosti. Predsa len bol na nás veľmi napútaný v každej oblasti svojho malého života. Keď už však bolo nemluvňa doma, vydýchli sme si. Malý nedostával hysterické záchvaty, nesnažil sa sestru mrzačiť, nezačal sa ani zajakávať či pomočovať. Chodil ju hladkať, tíšil ju, dokonca mňa súril, ak som dostatočne rýchlo nereagovala na dcérine potreby.

Občas som ho tajne špehovala, keď bol s ňou sám v izbe, či sa neuchýli k nejakej drobnej zlomyseľnosti v presvedčení, že je bez dozoru. V skúške vždy obstál.

Napriek tomu žiarli, a to ukrutne. Jediné šťastie je, že si to vo svojej päťročnej hlave nevie zadefinovať, a tak si frustáciu nevybíja na mladšom súrodencovi. Prejavuje sa to nasledovne: keď Slečna spí, je z neho relatívne milé, spolupracujúce, rozumné, pokojné dieťa. Keď je Slečna hore, v hlave sa mu zrazu prehodí výhybka a ide ako odtrhnutý vagón: skáče, dupe, hlučne sa smeje, behá po byte, vyhadzuje veci, vydáva rôzne zvieracie zvuky, váľa sa, sestru poťahuje za oblečenie, brnká jej po ušiach, funí jej do tváre, pchá svoju blonďavú hlavu medzi mňa a batoľa, skrátka, snaží sa na seba upozorniť všetkými prostriedkami a nervy má v kýbli. Aj ja.

Napriek tomu, že mám pre jeho správanie do istej miery pochopenie, nedá sa to tolerovať nonstop. Najmä ak viem, že robím všetko, čo je v mojich silách, aby žiarliť nemal dôvod: keď malá spí, venujem sa mu - čítame si, skladáme lego, hráme sa spoločenské hry alebo sa jašíme s dostatočnou dávkou hladkania, túlenia a bozkávania.

Pokiaľ je doobeda v škôlke, je mi sveta žiť. Popoludnie už nejako zvládneme. Teraz však do škôlky nechodí, lebo v nej zúri šarlachová epidémia, tak neriskujeme. Drahý chodí domov z práce hlboko popoludní, čo znamená, že trávim celé dni v spoločnosti malého neurotika a uslintaného nemluvňaťa. Paráda.

Dnes sa nad nami zľutovali Babinka a Dedko V. a vzali si Malého do zajtra k sebe. Ten je šťastný ako blcha; konečne bude number 1 bez rušivej Slečninej prítomnosti. Ja som tiež šťastná ako blcha; aspoň chvíľu budem mať na seba viac času ako len dve minúty na záchod. Drahý bude šťastný ako blcha; odpadne mu totiž večerná povinnosť ukladať Malého spať a strážiť ho počas noci (lebo náš päťročný syn nevie prespať noc bez prebudenia). Aj Slečna bude možno šťastná ako blcha, lebo jej nikto nebude hučať do ucha a sťahovať jej ponožky. Aj starí rodičia budú určite šťastní ako blchy - najneskôr zajtra večer, keď budú konečne zas sami... 

O Sizyfovi v domácnosti

Nie som upratovací fanatik; netrávim každú voľnú chvíľu v spoločnosti mopu a prachovky. A hoci by ste sa u nás asi nikdy úplne v pohode z dlážky nenajedli, mám rada upratané priestory. Čistá, vyvetraná izba, najlepšie zaliata slnkom, hmmmm!

Kým sme boli bezdetní, darilo sa mi postarať sa o tento uspokojivý pocit pomerne pravidelne. Od narodenia detí je to luxus, ktorý si môžem dopriať rovnako často ako kaviár na raňajky. Hovorí sa, že upratovať popri deťoch je to isté ako odhŕňať chodník za snehovej búrky. Výstižnejšiu charakteristiku nepoznám.

Najväčším nešvárom sú bezpochyby predmety, povaľujúce sa po byte v štýle "komu čo od ruky odpadne, tam to aj zostane": prázdna miska na ovocie na okne, kôpky šatstva, tvrdošijne odmietajúce pobyt v skrini (práve hľadím na Drahého tričko ležérne prehodené cez obývačkové kreslo a musím konštatovať, že sa pod tento stav podpisujú nielen deti...), ale predovšetkým hračky. Autíčka na stole, na sedačke, v posteli, na kuchynskej linke, farbičky voľne dostupné v každej miestnosti, tvrdé kúsočky plastelíny, knižky, drobné hračky z kindervajíčok... Raz za deň sa snažíme všetkému nájsť svoje miesto, no dobrý pocit trvá len krátko. Malý si síce pod nátlakom uprace, ale keď jednu vec odnesie do izbičky, ďalšie dve z nej po ceste vynesie.

Druhá nočná mora má názov Dlážka. Chuchvalce prachu a omrvinky rôzneho pôvodu odstraňujem denne. Horšie je to s kvapkami od čaju, kúskami ovocia a hlavne s kalúžkami slín našej Slečny. Umývanie podláh z celej duše neznášam - to radšej umyjem riad po dvadsiatich stravníkoch - ale lepkavý kolorit vhodne osvetlený denným svetlom je aj na mňa veľa. Stačí však, aby na umyté podlahy Slečna kvapla zo svojho bezodného slinového rezervoáru a môj Drahý sa pár ráz prešiel po byte svojimi štyridsaťšestkami a dielo skazy je dokonané...

A mohla by som pokračovať, ale nebudem. Stačí, že je sobota a vonku leje ako z krhly, netreba si pridávať na depresívnej nálade. Musím sa zrejme do istej miery skamarátiť s myšlienkou, že tento pocit márnosti zo sizyfovskej práce je údelom každej matky.       

Po náročnom dni...

Small Blessings

Dear Lord, it's such a hectic day
With little time to stop and pray
For life's been anything but calm
Since You called on me to be a mom
Running errands, matching socks
Building dreams with building blocks
Cooking, cleaning, and finding shoes
And other stuff that children lose
Getting lids on bottled bugs
Wiping tears and giving hugs
A stack of last week's mail to read
So where's the quiet time I need?
Yet when I steal a minute, Lord
Just at the sink or ironing board
To ask the blessings of Your grace
I see then, in my small one's face
That you have blessed me
All the while
And I stop to kiss
That precious smile.

Presne takto to cítim a nielen dnes. Ale hlavne dnes. 

O písaní, policajtoch a Bernolákovi

Ešte pred pár mesiacmi sa zdalo, že Malý ostane naveky negramotný. O písané slovo javil pramalý záujem, maximálne si nechal milostivo niečo prečítať, aj to na veľké naliehanie jeho matky, ktorá o písané slovo naopak javí záujem až prílišný. Naveľa sa naučil rozlišovať písmenká a keď sa - aj vďaka škôlke - konečne začal rozvíjať jeho grafický prejav, podujal sa čaptavo litery zobrazovať.

Potom ho to chytilo a v krátkom čase sa naučil napísať svoje meno a rozoznávať počiatočné písmená slov (napr. že "lev" sa začína na L). Milujem tieto vývinové skoky - dlho nič, až je to čudné, a zrazu hop! a naskočí to. Koľkokrát som ho predtým testovala: "Zlatko, na aké písmenko sa začína SLNIEČKO?" "Na K..." odpovedá dieťa váhavo. "Miláčik, počúvaj: SSSSSLNIEČKO." Miláčik premýšľa a mne je jasné, že nemá ani šajnu o tom, ako mi urobiť radosť. Isté mozgové závity nezrelé ako zelená slivka. Nič to, dozrejú.

Momentálne sa nachádzame v zaujímavej fáze, keď synátor dokáže slovo napísať, vlastne "vyskladať" z jednotlivých hlások, ktoré rozoznáva, keď si dané slovo pri písaní pomaličky opakuje. Autá síce majú VIFUKI, z ktorých ide DIM, ale aj to sa ráta.

Prečítať však napísané nevie. Poznáte ten vtip: "Prečo policajti chodia vo dvojici? Lebo jeden vie čítať a druhý písať." Nuž, my máme doma toho, čo vie písať... Čakáme teraz na ďalší vývojový posun, keď MAMA prestane byť M-A-M-A. Nečakáme netrpezlivo a neprevádzame žiadnu drezúru - v jeho veku by to bola hlúposť.

Dnes mal Dedko V. narodeniny. Malý mu vlastnoručne vyrobil blahoželanie, ktoré vojde do rodinného archívu:

Bernolák by mal radosť...

Hádanka

Čo je to? Každá matka vie, že by to nemala robiť, napriek tomu to všetky vedome či podvedome robia. Odpoveď: Porovnávanie svojho dieťaťa s iným.

Dopúšťam sa toho aj ja a celkom vedome. Neporovnávam však iba svoje deti s cudzími, ale aj ich neborákov navzájom. V takom prípade ťahá náš Malý za kratší koniec takmer vo všetkom. Od útleho detstva bol plachý, precitlivený až úzkostlivý. Nikdy dobre nespal (vlastne si ani neviem spomenúť, kedy naposledy prespal noc bez zobudenia). A hlavne sa bál, bál, bál všetkého a všetkých. Ešte aj teraz si môžem byť istá, že vo svojich piatich rokoch života nevylezie do väčšej výšky ako 1 meter. Nikdy mu nenapadlo vybehnúť na cestu, kolotoče boli až do tohto roku tabu, spoločnosť cudzích detí bez našej prítomnosti odmieta - vadia mu hlučné priebojné typy, nevie sa brániť. Keď bol v rovnakom veku ako Slečna, nezniesol, aby si ho vzal na ruky niekto iný ako ja alebo Drahý. Často sa stávalo, že sa rozplakal, keď sa mu niekto prihovoril. Skrátka, náročné dieťa, zložitá povaha.

Slečna sa zatiaľ javí ako príjemný opak: srdečné, vnímavé, optimistické batoľa. Navyše cieľavedomé: ak niečo chce, tak použije všetky svoje obmedzené prostriedky k tomu, aby to dosiahlo. Kým jej brat mal permanentne nasadený vystrašený výraz v tváričke, ona je fascinovaná životom. Dokáže si poobede pospať aj dve hodiny, čo sa Malému nepodarilo nikdy v živote. Vie uprene civieť do očí a skenovať vám dušu, až sa človek začne cítiť nepríjemne. Nuž, zatiaľ je z nej pidiosobnosť.

Je to tak - keby sme mali iba Slečnu, mohla by som si myslieť, že mať dieťa je vlastne jednoduché. Možno by som bola dokonca v pokušení predpokladať, že je to moja zásluha a cítila by som sa povolaná k tomu, aby som rozdávala dobré rady (som predsa učiteľka a to už je viac diagnóza ako povolanie).

Takto som vďačná za obe svoje deti, pretože si pri nich uvedomujem, že sú veľkým darom. Učím sa popri nich pokore.

O materstve a bezdetnosti

Stojím v našej zdevastovanej obývačke. Na jednej ruke mi visí naša trojmesačná Slečna, ktorá refluxne trávi mliečnu desiatu, druhou rukou sa snažím dojesť jogurt prv, než dlho otvorený skysne. Okolo mňa chaos a do toho poskakuje náš štyriatrištvrteročný Malý, nástojčivo vykrikujúc v pravidelných intervaloch: "Maminka, poď sa so mnou hrať so zvieratkami! Maminka, poď sa so mnou hrať so zvieratkami! Maminka..."

Takéto situácie nie sú u nás zriedkavé. No v toto konkrétne februárové predpoludnie mi mozog akosi vyskratuje a ja sa zrazu vidím cudzími očami. Nuž, pripadám si ako stelesnenie všetkých stereotypných karikatúr o materstve - ostro vnímam prach na parapete, omrvinky na stole, rozšliapané kvapky slín na dlážke, všadeprítomné autíčka, opatlanú detskú tváričku, svoje oslintané a ogrckané tričko (nie mnou, až tak hlboko som neklesla), improvizovaný účes z rednúcich vlasov... Na chvíľu sa zamyslím, či mi toto bolo v mojom veku treba a hneď si aj odpoviem, že áno.

Mám bližšie k štyridsiatke ako k tridsiatke a namiesto toho, aby som začala pomaly riešiť predpubertálne deti a kariérny postup (hmmm, v školstve nijaké terno), ja tu naplno roztáčam kolotoč plienok, zúbkov, škôlky a soplíkov. Nebolo to takto v pláne.

Malý sa narodil po ôsmich strastiplných rokoch aktívneho čakania na potomstvo. Slečna je bonus.

"To ste mali super, tak dlho si užívať kľudný život vo dvojici," počujem občas ľútostivo od tých, ktorým sa zadarilo rozmnožiť rod šup-šup. Nuž hej, ale bolo by to ešte viac super, keby som vedela, že sa po rokoch dočkám materstva. Takto som sa celý ten čas v prívalových vlnách venovala svojmu strachu z bezdetnosti. Potom sa narodil Malý a do nášho kľudného života vo dvojici padla bomba a rozmetala ho na cucky. Nič nefungovalo. Bolo treba naskočiť na nový režim, vytvoriť si nový systém fungovania. A keď sa zdalo, že sme sa ako-tak zohrali, padla druhá bombička a môžeme začať odznova.

Napriek chaosu v domácnosti, chronickej nevyspatosti a tukovej vrstve navyše mi zatiaľ nikdy nenapadlo ľutovať za pohodlným životom v štýle len ja a Drahý. Stačí si spomenúť na všetky tie vyplakané slzy, nádej, sklamanie, zúfalstvo, túžbu, modlitby a hľadanie odpovedí.

Dojem teda ten jogurt, prezlečiem si tričko, uložím Slečnu spať a idem sa hrať so zvieratkami. Ale sľúbim si, že si jedného dňa založím blog, kde občas vypustím paru.

Stalo sa.