Tisíc drobností

Blog vädne priamo úmerne mojej chuti písať.

V podstate sa nič také prevratné u nás nedeje. Napriek tomu mám pocit, že ma najlepšie vystihuje výrok o tom, že tisíckrát nič zabilo osla...

Slečne minulý pondelok dosadrovali nohu. Od kolena dolu má krásne sadrové závažie a vydržať by jej malo ešte týždeň. Snaží sa. Lozí po byte trojnožky (chromú trojkilovú nohu ťahá za sebou) alebo sa šúcha po zadku. Vylezie i zlezie z gauča. Už sa pokúsila aj postaviť. Modlím sa, aby táto pre mňa nervy drásajúca epizóda bola už rýchlo za nami bez následkov.

Pred sedemnástimi dňami sme spred domu odhadzovali sneh. Dnes sme boli na ihrisku v tričku. Kým všetky deti nadšene vítajú možnosť vybehať sa na vzduchu, ja vláčim nášho pidiinvalida z hojdačiek na koníka a do pieskoviska. Boli by sme vonku oveľa dlhšie, ale pre Slečnu je to po hodine už totálna nuda. Ja mám ruky už po zem a chrbát v kýbli.

Samozrejme, tisíckrát denne riešim výchovné situácie. Slečna sa posunula do fázy, keď si vyslovene vychutnáva svojho prchkého brata. Typický príklad:

V aute druhorodená začne rytmicky kopať nohou do vnútornej strany dverí. Vie pritom úplne presne, že Malý vyletí ako čertík z krabičky: "Prestáááň! Nemôžem to počúvať!!!"

Úplne pokojne ho usadí: "Esacinaj!" (nezačínaj) a už len s blaženým úsmevom pozoruje, ako jej bratovi kvapká pena od úst. A ja mám chuť vystúpiť a zvyšok cesty sa odviezť MHD. 

Na vyváženie musím povedať, že ma teší slnko a denné svetlo do pol ôsmej. Teší ma, že sa Malému darí v škole a že tam chodí bez protestov. Teší ma Slečnina vitalita i jej neskonalý záujem o okolitý svet. Pobavia ma jej úvahy a hlášky:

"To je co, hmm?"

"Mozem tusnut?" ("Môžem si kusnúť?" - väčšinou tým brata obmäkčí, potvora.)

"Ty mainky cicik mam. Maminka okýýýý ma!" (Ty malinký cicík mám. Maminka veľký má.)

"Ocko pipik ma. Ocko e chap." ("Ocko pipík má. Ocko je chlap." Podotýkam, že tieto jej znalosti sú prudko teoretické.)

"Hojenko!" ("Hov..." Na otázku, kto ju to naučil, bonzne brata.)

"Obesim sa." (Oblečiem sa.)

"Toto cem... toto cem... toto cem..." (Ak niečo chce, dokáže nástojčivo otravovať v polminútových intervaloch pokojne aj hodinu. Dnes ma úplne zničila na ihrisku, keď nemohla ísť na trampolínu a dožadovala sa jej každú druhú minútu. Na konci som mala nervy vytečené do poslednej kvapky.)

Skrátka, dni sa skladajú z tisícich drobností, ktoré zo mňa každú bdelú minútu sajú energiu. A to som úplne vynechala hnusnú nádchu, momentálnu dvojdňovú bolesť pokožky na pol tvári a fakt, že ma dnes v parku okadil vták!  

So sadrou na duši

V posledných dňoch dostáva moja fyzická i psychická kondička poriadne zabrať. Žijeme so sadrou na nohe a podaktorí z nás aj na duši.

Moje osobné skúsenosti s fraktúrami končatín sú nulové. Preto - ako je to aj z predchádzajúceho príspevku poznať - som sa naivne domnievala, že keď pán doktor povedal "Kontrola o týždeň", znamená to, že Slečnino chodidlo sa o týždeň zbaví sadrového kopýtka, chvíľu si popajdá a dobre bude. Kým som z viacerých strán nebola šetrným i menej šetrným spôsobom upozornená na to, že žiadna zlomenina sa nezhojí za týždeň, hoci aj ide o dvojročné dieťa. I sadla som si ku kompjútru a gúglila som. Je to tak. Podľa všetkých dostupných indícií skontrolujú o týždeň dieťaťu chorú nohu, či odpuchla a nasadia jej nový fixačný obal na minimálne ďalšie dva-tri týždne. Musím povedať, že ma to vzalo.

Predstava, ako prežijeme mesiac s jedným chromým a druhým besným dieťaťom mi celkom vysala životnú šťavu. Už teraz je to náročné - môj pohybový aparát začína vážne protestovať proti celodennému dvíhaniu a prenášaniu ťažkého malého človeka. Hoci, aby som bola férová, Slečna sa po dvoch dňoch nádherne spamätala a tvári sa, že má celú vec pod kontrolou - síce na zasadrovanú končatinu odmieta stúpiť, ale zato došla na to, že presúvať sa dá vlastne aj šmýkaním po zadku, prípadne štvornožky. A ja jej v tom nebránim.

S fyzickou únavou ide aj tá psychická. Všetky moje myšlienky sa točia okolo zlomenej nohy, akoby žiadna iná téma, hodná premýšľania, ani nejestvovala. Akoby som posledné dni žila v nejakej bubline a okolitý svet prestal poskytovať informácie. Je to strašne obťažujúce. Navyše mi po troch dňoch od incidentu dochádza adrenalínový doping a začínam byť otupená, roztrasená a nervná. 

Nuž, hlavne že sa horšie nestalo. Snáď jednu zlomenú nohu prežijeme v plnom duševnom zdraví! 

Prvoaprílový žart? Kiež by!

Najprv hádanka. Čo je to?

Kto tipoval dvojročnú nohu v sadre, hádal správne. Táto vec sa od dnešného predpoludnia vyskytuje v našej domácnosti a zotrvá (dúfam, že iba) jeden týždeň...

Stalo sa to takto. Keďže sa dnes ráno po predĺženom víkende u nás nenachádzala ani len skyva chleba, bola hlava rodiny spolu s potomstvom vyslaná do neďalekého obchodného centra, ktoré je otvorené piatok-sviatok. Po nákupoch sa vybrali omrknúť detské ihrisko a zotrvali tam, nech sa deti vybláznia, keď sa von ísť nedá (vonku zrejme nastáva doba ľadová a jar je v nedohľadne - ešte v piatok sme odhŕňali sneh). Nuž a Slečna si vybrala daň za mrštnosť a neposlušnosť.

Kým iné deti do bazéna s loptičkami spôsobne vystúpia po schodíkoch, alebo opatrne prelezú okraj, naše dieťa sa napriek výslovnému zákazu najradšej vyškriabe na okraj, chvíľu na ňom balansuje a potom do farebných guličiek hodí šípku, najlepšie s výskokom. Dnes mala smolu - v bazéne sa nenachádzalo veľa loptičiek, a tak nevedno, či dopadla priamo na tvrdý koberec, alebo sa jej noha pošmykla o osamelú plastovú guľu, ale už nevstala. 

Drahý priviezol plačúce neobuté dieťa domov. Po podrobnom preskúmaní oboch dolných končatín sme došli k záveru, že sa veľkosťou jedna druhej nepodobajú a keďže dieťa vytrvalo bedákalo, radšej sme ho odviezli na chirurgiu. Z chirurgie na RTG. Odtiaľ späť. Celá akcia netrvala dlho a napokon sme vyšli so zasadrovanou nohou: Slečna má zlomenú kostičku v ľavom priehlavku. Kontrola o týždeň.

A tak ju nosíme na rukách (už ich mám až po zem, a to bol dnes Drahý doma, takže mi ešte pomáhal) a odpovedáme dokola na tie isté doplňujúce otázky ohľadom jej zdravotného stavu. A samozrejme je tu ešte jej brat, ktorý síce so sestrou úprimne súcití, zároveň však cíti, že sa mu dostáva ešte menej pozornosti ako by si prial a správa sa tak, že si koleduje o uškrtenie.

Bude nám ešte tento týždeň veselo!   

Dieťa versus materinský jazyk

Po dlhom čase sa pokúsim zhrnúť jazykové pokroky druhorodenej.

Konečne sa posúvame do štádia, že našej dcére začínajú rozumieť aj druhí a čoraz menej potrebuje tlmočníka. Napriek tomu hodnotím jej rečovú zdatnosť stále ako žalostnú. Je pravda, že už v noci svieti "mesac" a nie "hahac", že z "tunika" sa stal "konik" a že raňajkuje "ajcinky" (rajčinky) a nie "dadaky", ale ešte stále pije "hodicku", desiatuje "odut" (jogurt) a z oznamu "pusim sa boe popcom" by len málokto vydedukoval, že sa chce spustiť dole kopcom...

Mám však mnohokrát pocit, že jej mozog ďaleko predbehol jej fyzické možnosti. Napríklad: Pozriem sa v aute dozadu a vidím, že sa dieťa usmieva. Usmejem sa späť a opýtam sa: "Copak?" V tej chvíli sa v malej hlave zjavne roztočia všetky kolieska - priam ich počujem - a nakoniec podhodí: "Teta Aenka hojí COPAK!" (Teta Alenka hovorí COPAK.) Ako prišla na to, že teta Alenka (týmto ju zdravím) je českej národnosti???

Takisto si Slečna veľa vecí začína komentovať sama pre seba. Napríklad: Ukladám ju spať. Klasika. Mechrí sa v posteli a funí. Potom letí z postieľky plyšová kačica a perina. Napokon dieťa vysunie ponad tyčky aj vankúš a mrmle si: "Vychodim to von. Sup!" A zaspí na holej plachte.

Alebo: Ráno sa rozhodla vstať už pred pol siedmou. Vyložím ju z postieľky a kým dcérenka ide obťažovať otca a brata, ja sa ešte plánujem zavŕtať na pätnásť minút do perín. No už o minútu počujem približujúce sa ťap-ťap-ťap. Potom mi niekto jemnučko zafuní do ucha: "Miácik!" (Áno, je to dcéra, nie manžel.) A dodá: "Maminka, cavaj!" 

"Zlatko, maminka si ešte chvíľu pospí."

"Idem pec!" urazí sa Slečna a odkráča. 

Výslovnosť niektorých výrazov berie dych. Prosím, aby útlocitnejší čitatelia nasledujúcich pár riadkov taktne preskočili... 

"Čo to máš na nohe?" - "Fak!" (fľak)

"Čo tam robíš??" - "Šukám!" (šťukám)

Nedávno chodila po dome a opakovala si: "Kua! Kua!" (páčilo sa jej nové slovo: kura.)

Skloňovanie jej inštinktívne ide (čo ma nikdy neprestane fascinovať), ale občas sa jej zadarí: "duý auto" (druhý auto), "takúta" (takáto-takúto), "Tatkoa duduka" (Katkova dudulka).

Jo, a veľmi sa mi páči jej nádherné židovské "CH" namiesto "H", napríklad "ducha nocha" (druhá noha).

No a samozrejme nasáva všetko, čo môže neskôr použiť hlavne proti svojmu bratovi: "Pusi ma!", "Tybutycho!", "Damito!", "Pesaň!", dokonca aj "Dokeu!" (pusti ma, ty buď ticho, daj mi to, prestaň, dokelu)

V neposlednom rade nám uši píli tristokrát denne otázkou "Pecooo?" Nie je to klišé, ale únavný fakt. Občas jej nejakú informáciu radšej zatajím, aby som sa vyhla ďalším dvadsiatim doplňujúcim otázkam. Druhou obľúbenou opytovacou vetou je "To je CO?" Tá v sebe tiež skrýva nebezpečenstvo, pretože je od nej len na skok k celej sérii "peco" otázok...

Nenudíme sa. So Slečnou sa to naozaj nedá... 

Zútulňujeme si bydlo

Posledných pár dní je vonku nádherne. Napriek tomu človek nevie, ako sa má obliecť: na slnku teplo, v tieni chladno. Nuž ale konečne sa dá tráviť viac času na vzduchu. Dnes som deti zničila dllllhou prechádzkou (úprimne, zničila som aj seba, ale to nie je podstatné). Predpovede však ešte sľubujú všeličo, napríklad tento víkend poľadovicu, snehové jazyky a celodenný mráz. Až sa to človeku veriť nechce...

Doma máme tiež už jarnú náladu. Prispeli k nej aj ručné práce z minulého týždňa. Keďže sme boli sopľaví a väčšinu času vnútri, prikročila som k nariadenej forme trávenia voľného času, teda hlavne čo sa prvorodeného týka. Výsledkom boli celkom podarené dielka, ktoré nám zdobia byt. Napríklad:

 Kvetinky z farebného kartónu.

Figúrky zo soľného cesta (pol hrnčeka soli a hrnček hladkej múky zmiešať s trochou vody, aby vzniklo cesto vhodné na modelovanie. Výtvory sa pečú v rúre cca 45 minút na 180 stupňoch a po vychladnutí sa pomaľujú farbami). Macko a snehuliak ešte pred finálnou úpravou.

 Kuriatko. Z výkresu sa vystrihne kura, zobák a nohy sa vymaľujú. Žltá servítka sa rozoberie na vrstvy a natrhá na žmolky. Kura sa natrie lepidlom a obalí sa v žmolkoch.

 Kvetiny na špajli. Z farebného kartónu sa podľa makety vystrihnú kvety. Obe vrstvy sa zlepia tak, že sa medzi ne vloží špajla. 

No tak toto sme teda nevyrábali, na Pána Boha nemáme. Túto krásu som dostala vraj k MDŽ a takto mi spríjemňuje pobyt v kuchyni.

Sami doma (!)

Štokholmský syndróm - psychický stav, resp. emocionálny vzťah, zväzok vzájomnej závislosti medzi zajatcom a únoscom, ktorý vzniká, keď obeť vníma situáciu ako ohrozenie svojho života. Je to pozitívny citový vzťah, v ktorom rukojemník sympatizuje s páchateľom, pomáha mu pri dosahovaní jeho cieľov, súcití s ním, má snahu ho chrániť...

Tušila som už dávno, že týmto neduhom s Drahým trpíme, no až vo dňoch, ako bol tento, som si svoje tušenie mohla overiť v praxi. 

Tak sme teda skutočne boli dnes sami doma. Deti boli u Babky a u Dedka D. Aj Malý to prežil. Presne podľa môjho odhadu sa upokojil päť minút po odchode jeho drahého ocka a potom si svoj pobyt mimo domu náležite užíval. Aj my sme si užívali - fakt sme nerobili NIČ.

Neumyla som dlážky. Nežehlila som. Dokonca som zo sušiaka pozbierané prádlo neposkladala a neuložila do skrine - celý deň sa na kôpke povaľovalo na sedačke. Obed bol improvizovaný. Zato som urobila nový rekord v obľúbenej oddychovej počítačovej hre a vypila som tri kávy. Venovala som čas kozmetickým úpravám svojej telesnej schránky. Drahý dospával a keď nespal, tiež sa venoval vylepšovaniu skóre na svojej obľúbenej oddychovej hre... Skrátka, totálne prefláknutý deň.

K večeru som začala mať nepríjemný pocit. Ono je to fajn takto si občas nekresťansky pováľať šunky, ale neviem si predstaviť, že by som mala toľko voľného času stále. Normálne som po pár hodinách začala mať skoro až výčitky svedomia a neskutočne mi chýbal ten vyčerpávajúci a otravný každodenný kolotoč. 

No a tu sa konečne dostávam ku štokholmskému syndrómu. Celý deň som musela myslieť na svojich malých trýzniteľov a keď nastal čas ísť po nich, mohla som si nohy dolámať, aby som sa dostala k autu...

Cestou domov to už bolo ako vždy: Slečna provokovala, Malý na ňu ziapal a ja som dozadu ziapala na deti. Tentoraz však odpočinutá s väčšou chuťou. 

Záver: Učinila som poznanie, že chvíle oddychu si človek viac vychutná, keď si ich zaslúži po odmakanom dni. Čo však neznamená, že sa budem brániť, ak budem mať ešte niekedy možnosť prežiť taký deň ako dnes!

Sami doma (?)

Keďže som bola upozornená na to, že predchádzajúce pozadie nebolo veľmi priateľské k zraku, zmenila som znova blogu vizáž, a dúfam, že naposledy.

Dnes sme s Drahým po sto rokoch sami doma. Stalo sa to takto:

Celý týždeň si tu nezištne vymieňame vírusy horných dýchacích ciest (má niekto záujem?) Najprv Slečna, potom Malý a nakoniec ja s Drahým. Deti sú už z najhoršieho vonku a my dvaja v najlepšom. Zlikvidovali sme už tisíce vreckoviek, vypili hektolitre čaju a minuli niekoľko fľaštičiek s kvapkami. 

Dnes sa u švagrovcov koná oslava na počesť narodenín neteri. Malý sa na to veľmi tešil a robil všetko pre to, aby sa mohol zúčastniť. Keďže sme usúdili, že my dospelí nie sme do spoločnosti súci, vzali nám dnes Babka s Dedkom D. obe deti na celý deň k sebe a na oslavu pôjdu spolu. 

Je to paráda. Sedím tu na blogu v nezvyčajnom čase a statočne odolávam mámeniu nevyžehleného prádla a opatlanej dlážky. Uvarím si čaj a nebudem robiť nič. 

(Intermezzo: Práve mi zvonil telefón. Drahý. Vraj Malý robí scénu a nechce ostať u Babky. Mala som tesne pred infarktom. Vypýtala som si syna k telefónu a dôrazne som mu vysvetlila vec. Sľúbil, že sa prekoná. Tak uvidíme. Nepotrebuje niekto súrne vybaviť nejakú nepríjemnú vec, napríklad vynadať šéfovi alebo vytmaviť niečo nepríjemným susedom? Dajte mi vedieť, ale rýchlo. Som zatiaľ v takom naložení, že to zvládnem ľavou zadnou....)

Nuž, ešte uvidíme, čo bude s dnešnými skvelými plánmi. Radšej skončím a počkám si na Drahého...