Tisíc drobností

Blog vädne priamo úmerne mojej chuti písať.

V podstate sa nič také prevratné u nás nedeje. Napriek tomu mám pocit, že ma najlepšie vystihuje výrok o tom, že tisíckrát nič zabilo osla...

Slečne minulý pondelok dosadrovali nohu. Od kolena dolu má krásne sadrové závažie a vydržať by jej malo ešte týždeň. Snaží sa. Lozí po byte trojnožky (chromú trojkilovú nohu ťahá za sebou) alebo sa šúcha po zadku. Vylezie i zlezie z gauča. Už sa pokúsila aj postaviť. Modlím sa, aby táto pre mňa nervy drásajúca epizóda bola už rýchlo za nami bez následkov.

Pred sedemnástimi dňami sme spred domu odhadzovali sneh. Dnes sme boli na ihrisku v tričku. Kým všetky deti nadšene vítajú možnosť vybehať sa na vzduchu, ja vláčim nášho pidiinvalida z hojdačiek na koníka a do pieskoviska. Boli by sme vonku oveľa dlhšie, ale pre Slečnu je to po hodine už totálna nuda. Ja mám ruky už po zem a chrbát v kýbli.

Samozrejme, tisíckrát denne riešim výchovné situácie. Slečna sa posunula do fázy, keď si vyslovene vychutnáva svojho prchkého brata. Typický príklad:

V aute druhorodená začne rytmicky kopať nohou do vnútornej strany dverí. Vie pritom úplne presne, že Malý vyletí ako čertík z krabičky: "Prestáááň! Nemôžem to počúvať!!!"

Úplne pokojne ho usadí: "Esacinaj!" (nezačínaj) a už len s blaženým úsmevom pozoruje, ako jej bratovi kvapká pena od úst. A ja mám chuť vystúpiť a zvyšok cesty sa odviezť MHD. 

Na vyváženie musím povedať, že ma teší slnko a denné svetlo do pol ôsmej. Teší ma, že sa Malému darí v škole a že tam chodí bez protestov. Teší ma Slečnina vitalita i jej neskonalý záujem o okolitý svet. Pobavia ma jej úvahy a hlášky:

"To je co, hmm?"

"Mozem tusnut?" ("Môžem si kusnúť?" - väčšinou tým brata obmäkčí, potvora.)

"Ty mainky cicik mam. Maminka okýýýý ma!" (Ty malinký cicík mám. Maminka veľký má.)

"Ocko pipik ma. Ocko e chap." ("Ocko pipík má. Ocko je chlap." Podotýkam, že tieto jej znalosti sú prudko teoretické.)

"Hojenko!" ("Hov..." Na otázku, kto ju to naučil, bonzne brata.)

"Obesim sa." (Oblečiem sa.)

"Toto cem... toto cem... toto cem..." (Ak niečo chce, dokáže nástojčivo otravovať v polminútových intervaloch pokojne aj hodinu. Dnes ma úplne zničila na ihrisku, keď nemohla ísť na trampolínu a dožadovala sa jej každú druhú minútu. Na konci som mala nervy vytečené do poslednej kvapky.)

Skrátka, dni sa skladajú z tisícich drobností, ktoré zo mňa každú bdelú minútu sajú energiu. A to som úplne vynechala hnusnú nádchu, momentálnu dvojdňovú bolesť pokožky na pol tvári a fakt, že ma dnes v parku okadil vták!  

So sadrou na duši

V posledných dňoch dostáva moja fyzická i psychická kondička poriadne zabrať. Žijeme so sadrou na nohe a podaktorí z nás aj na duši.

Moje osobné skúsenosti s fraktúrami končatín sú nulové. Preto - ako je to aj z predchádzajúceho príspevku poznať - som sa naivne domnievala, že keď pán doktor povedal "Kontrola o týždeň", znamená to, že Slečnino chodidlo sa o týždeň zbaví sadrového kopýtka, chvíľu si popajdá a dobre bude. Kým som z viacerých strán nebola šetrným i menej šetrným spôsobom upozornená na to, že žiadna zlomenina sa nezhojí za týždeň, hoci aj ide o dvojročné dieťa. I sadla som si ku kompjútru a gúglila som. Je to tak. Podľa všetkých dostupných indícií skontrolujú o týždeň dieťaťu chorú nohu, či odpuchla a nasadia jej nový fixačný obal na minimálne ďalšie dva-tri týždne. Musím povedať, že ma to vzalo.

Predstava, ako prežijeme mesiac s jedným chromým a druhým besným dieťaťom mi celkom vysala životnú šťavu. Už teraz je to náročné - môj pohybový aparát začína vážne protestovať proti celodennému dvíhaniu a prenášaniu ťažkého malého človeka. Hoci, aby som bola férová, Slečna sa po dvoch dňoch nádherne spamätala a tvári sa, že má celú vec pod kontrolou - síce na zasadrovanú končatinu odmieta stúpiť, ale zato došla na to, že presúvať sa dá vlastne aj šmýkaním po zadku, prípadne štvornožky. A ja jej v tom nebránim.

S fyzickou únavou ide aj tá psychická. Všetky moje myšlienky sa točia okolo zlomenej nohy, akoby žiadna iná téma, hodná premýšľania, ani nejestvovala. Akoby som posledné dni žila v nejakej bubline a okolitý svet prestal poskytovať informácie. Je to strašne obťažujúce. Navyše mi po troch dňoch od incidentu dochádza adrenalínový doping a začínam byť otupená, roztrasená a nervná. 

Nuž, hlavne že sa horšie nestalo. Snáď jednu zlomenú nohu prežijeme v plnom duševnom zdraví! 

Prvoaprílový žart? Kiež by!

Najprv hádanka. Čo je to?

Kto tipoval dvojročnú nohu v sadre, hádal správne. Táto vec sa od dnešného predpoludnia vyskytuje v našej domácnosti a zotrvá (dúfam, že iba) jeden týždeň...

Stalo sa to takto. Keďže sa dnes ráno po predĺženom víkende u nás nenachádzala ani len skyva chleba, bola hlava rodiny spolu s potomstvom vyslaná do neďalekého obchodného centra, ktoré je otvorené piatok-sviatok. Po nákupoch sa vybrali omrknúť detské ihrisko a zotrvali tam, nech sa deti vybláznia, keď sa von ísť nedá (vonku zrejme nastáva doba ľadová a jar je v nedohľadne - ešte v piatok sme odhŕňali sneh). Nuž a Slečna si vybrala daň za mrštnosť a neposlušnosť.

Kým iné deti do bazéna s loptičkami spôsobne vystúpia po schodíkoch, alebo opatrne prelezú okraj, naše dieťa sa napriek výslovnému zákazu najradšej vyškriabe na okraj, chvíľu na ňom balansuje a potom do farebných guličiek hodí šípku, najlepšie s výskokom. Dnes mala smolu - v bazéne sa nenachádzalo veľa loptičiek, a tak nevedno, či dopadla priamo na tvrdý koberec, alebo sa jej noha pošmykla o osamelú plastovú guľu, ale už nevstala. 

Drahý priviezol plačúce neobuté dieťa domov. Po podrobnom preskúmaní oboch dolných končatín sme došli k záveru, že sa veľkosťou jedna druhej nepodobajú a keďže dieťa vytrvalo bedákalo, radšej sme ho odviezli na chirurgiu. Z chirurgie na RTG. Odtiaľ späť. Celá akcia netrvala dlho a napokon sme vyšli so zasadrovanou nohou: Slečna má zlomenú kostičku v ľavom priehlavku. Kontrola o týždeň.

A tak ju nosíme na rukách (už ich mám až po zem, a to bol dnes Drahý doma, takže mi ešte pomáhal) a odpovedáme dokola na tie isté doplňujúce otázky ohľadom jej zdravotného stavu. A samozrejme je tu ešte jej brat, ktorý síce so sestrou úprimne súcití, zároveň však cíti, že sa mu dostáva ešte menej pozornosti ako by si prial a správa sa tak, že si koleduje o uškrtenie.

Bude nám ešte tento týždeň veselo!