A ešte o včerajšku

A aby to všetko nebolo len o chorej nohe, zosumarizujem včerajší pekný deň.

Prvý máj, sviatok, počasie horúce - u nás plus tridsať.

I rozhodli sme sa stráviť časť dňa v lone prírody. Už o deviatej sme boli v lese (potomstvo zo zásady vstávalo o šiestej, sviatok-nesviatok). Trasu sme poznali. Slečna sa luxusne väčšinu cesty niesla v nosiči, z čoho mala nesmiernu srandu. Vyklopili sme ju len pri atrakciách ako metanie šutrov do potoka, zbieranie papekov či húseníc a desiatovania. Deti boli nadšené a my spokojní. 

Poobede sme vbehli kúpiť Malému ešte jeden pár tenisiek, keďže jedinými plne funkčnými vhupol v lese do bahna. Odtiaľ sme sa presunuli na neďaleké kolotoče a dali deťom prejazdiť obmedzenú čiastku mesačného rozpočtu. Slečna si to užívala naplno na detskom kolotoči i vo vláčiku. Znova som si pripomenula, ako sa jej brat prvý raz v živote odhodlal na kolotoč v piatich rokoch života...

Večer sme boli na stanicu vyprevádzať naše zahraničné príbuzenstvo, ktoré tu bolo desať dní na návšteve. Slečna premenovala úbohú tetu Vierku na "tetu Dierku". Ešteže teta s ujom nie sú očkovaní proti humoru.

Deti sa stihli ešte prvý raz v tomto roku vyčľapkať na terase v teplej vode. Večer padli obaja ako podťatí a spali až do rána bieleho. Bol to pekný deň.

Za všetko môže hlavne noha

Tohtoročný apríl nám nejako nevyšiel. Áno, správne, môže za to predovšetkým Slečnina noha, ale nielen tá.

Dvadsiateho druhého apríla, presne tri týždne po incidente sme sa konečne dočkali odstránenia sadrového kopýtka z malej nohy. A znova som sa ocitla v pozícii, že moje očakávania sa nenaplnili. Teda, nie hneď. 

Očakávala som totiž, že sa Slečna poteší. Že bude všetko ako predtým. Lenže Slečna bola z novej situácie dokonca vyplašená viac ako na začiatku. Rozhodla sa, že má len jednu nohu. Tú druhú, vraj už zdravú, vôbec nebrala do úvahy. Bola hysterická pri každom našom pokuse dokázať jej, že sú obe jej dolné končatiny už plne funkčné. A tak začalo posledné dejstvo drámy "Zlomená noha". Neostávalo mi nič iné, ako dieťa opäť vláčiť na rukách, povzbudzovať ho k výkonom, ale netlačiť na pílu. Ten posledný týždeň bol pre všetkých zúčastnených vyčerpávajúci. Navyše, Malý dostal zápal priedušiek s teplotami a nonstop kašľom a uľavilo sa mu až po troch dňoch ATB. 

Slečna však pomaly, ale isto prichádzala na to, že nie je žiadúce, aby zbytok svojho života prežila štvornožky. Najprv sa začala opatrne stavať na dve. Najlepšou terapiou sa ukázala byť jazda na odrážadle - motorke. Hoci som umierala od strachu, že sa strepe a môžeme sadrovať zas, kupodivu Slečna začala na odrážanie používať obe nohy a zaťažovať si tak stuhnutý sval a šľachu. O pár dní sa pustila pajdať za ruku. V tom čase bolo v našich zemepisných šírkach už počasie takmer sa blížiace letu, a tak sme trávili veľa času vonku. Ihrisko a jeho atrakcie boli silnou motiváciou. Neznámi ľudia na ulici síce na nás vrhali nesmelé sústrastné pohľady - určite boli presvedčení, že má naše dieťa hendikep. Netrvalo dlho a rekonvalescent sa odvážil urobiť pár krokov sám. 

Dnes už Slečna chodí pomerne stabilne, chôdzu má trochu topornú. Ešte nebehá a má rešpekt pred schodmi. Noha drží, nebolí a neopúcha. Malý bol dnes po dvoch týždňoch prvý raz v škole.

Začíname sa vracať do normálu. Po mesiaci, na ktorý len tak rýchlo nezabudneme.

Tak TOTO je už za nami. Dúfame, že navždy.

Tisíc drobností

Blog vädne priamo úmerne mojej chuti písať.

V podstate sa nič také prevratné u nás nedeje. Napriek tomu mám pocit, že ma najlepšie vystihuje výrok o tom, že tisíckrát nič zabilo osla...

Slečne minulý pondelok dosadrovali nohu. Od kolena dolu má krásne sadrové závažie a vydržať by jej malo ešte týždeň. Snaží sa. Lozí po byte trojnožky (chromú trojkilovú nohu ťahá za sebou) alebo sa šúcha po zadku. Vylezie i zlezie z gauča. Už sa pokúsila aj postaviť. Modlím sa, aby táto pre mňa nervy drásajúca epizóda bola už rýchlo za nami bez následkov.

Pred sedemnástimi dňami sme spred domu odhadzovali sneh. Dnes sme boli na ihrisku v tričku. Kým všetky deti nadšene vítajú možnosť vybehať sa na vzduchu, ja vláčim nášho pidiinvalida z hojdačiek na koníka a do pieskoviska. Boli by sme vonku oveľa dlhšie, ale pre Slečnu je to po hodine už totálna nuda. Ja mám ruky už po zem a chrbát v kýbli.

Samozrejme, tisíckrát denne riešim výchovné situácie. Slečna sa posunula do fázy, keď si vyslovene vychutnáva svojho prchkého brata. Typický príklad:

V aute druhorodená začne rytmicky kopať nohou do vnútornej strany dverí. Vie pritom úplne presne, že Malý vyletí ako čertík z krabičky: "Prestáááň! Nemôžem to počúvať!!!"

Úplne pokojne ho usadí: "Esacinaj!" (nezačínaj) a už len s blaženým úsmevom pozoruje, ako jej bratovi kvapká pena od úst. A ja mám chuť vystúpiť a zvyšok cesty sa odviezť MHD. 

Na vyváženie musím povedať, že ma teší slnko a denné svetlo do pol ôsmej. Teší ma, že sa Malému darí v škole a že tam chodí bez protestov. Teší ma Slečnina vitalita i jej neskonalý záujem o okolitý svet. Pobavia ma jej úvahy a hlášky:

"To je co, hmm?"

"Mozem tusnut?" ("Môžem si kusnúť?" - väčšinou tým brata obmäkčí, potvora.)

"Ty mainky cicik mam. Maminka okýýýý ma!" (Ty malinký cicík mám. Maminka veľký má.)

"Ocko pipik ma. Ocko e chap." ("Ocko pipík má. Ocko je chlap." Podotýkam, že tieto jej znalosti sú prudko teoretické.)

"Hojenko!" ("Hov..." Na otázku, kto ju to naučil, bonzne brata.)

"Obesim sa." (Oblečiem sa.)

"Toto cem... toto cem... toto cem..." (Ak niečo chce, dokáže nástojčivo otravovať v polminútových intervaloch pokojne aj hodinu. Dnes ma úplne zničila na ihrisku, keď nemohla ísť na trampolínu a dožadovala sa jej každú druhú minútu. Na konci som mala nervy vytečené do poslednej kvapky.)

Skrátka, dni sa skladajú z tisícich drobností, ktoré zo mňa každú bdelú minútu sajú energiu. A to som úplne vynechala hnusnú nádchu, momentálnu dvojdňovú bolesť pokožky na pol tvári a fakt, že ma dnes v parku okadil vták!  

So sadrou na duši

V posledných dňoch dostáva moja fyzická i psychická kondička poriadne zabrať. Žijeme so sadrou na nohe a podaktorí z nás aj na duši.

Moje osobné skúsenosti s fraktúrami končatín sú nulové. Preto - ako je to aj z predchádzajúceho príspevku poznať - som sa naivne domnievala, že keď pán doktor povedal "Kontrola o týždeň", znamená to, že Slečnino chodidlo sa o týždeň zbaví sadrového kopýtka, chvíľu si popajdá a dobre bude. Kým som z viacerých strán nebola šetrným i menej šetrným spôsobom upozornená na to, že žiadna zlomenina sa nezhojí za týždeň, hoci aj ide o dvojročné dieťa. I sadla som si ku kompjútru a gúglila som. Je to tak. Podľa všetkých dostupných indícií skontrolujú o týždeň dieťaťu chorú nohu, či odpuchla a nasadia jej nový fixačný obal na minimálne ďalšie dva-tri týždne. Musím povedať, že ma to vzalo.

Predstava, ako prežijeme mesiac s jedným chromým a druhým besným dieťaťom mi celkom vysala životnú šťavu. Už teraz je to náročné - môj pohybový aparát začína vážne protestovať proti celodennému dvíhaniu a prenášaniu ťažkého malého človeka. Hoci, aby som bola férová, Slečna sa po dvoch dňoch nádherne spamätala a tvári sa, že má celú vec pod kontrolou - síce na zasadrovanú končatinu odmieta stúpiť, ale zato došla na to, že presúvať sa dá vlastne aj šmýkaním po zadku, prípadne štvornožky. A ja jej v tom nebránim.

S fyzickou únavou ide aj tá psychická. Všetky moje myšlienky sa točia okolo zlomenej nohy, akoby žiadna iná téma, hodná premýšľania, ani nejestvovala. Akoby som posledné dni žila v nejakej bubline a okolitý svet prestal poskytovať informácie. Je to strašne obťažujúce. Navyše mi po troch dňoch od incidentu dochádza adrenalínový doping a začínam byť otupená, roztrasená a nervná. 

Nuž, hlavne že sa horšie nestalo. Snáď jednu zlomenú nohu prežijeme v plnom duševnom zdraví! 

Prvoaprílový žart? Kiež by!

Najprv hádanka. Čo je to?

Kto tipoval dvojročnú nohu v sadre, hádal správne. Táto vec sa od dnešného predpoludnia vyskytuje v našej domácnosti a zotrvá (dúfam, že iba) jeden týždeň...

Stalo sa to takto. Keďže sa dnes ráno po predĺženom víkende u nás nenachádzala ani len skyva chleba, bola hlava rodiny spolu s potomstvom vyslaná do neďalekého obchodného centra, ktoré je otvorené piatok-sviatok. Po nákupoch sa vybrali omrknúť detské ihrisko a zotrvali tam, nech sa deti vybláznia, keď sa von ísť nedá (vonku zrejme nastáva doba ľadová a jar je v nedohľadne - ešte v piatok sme odhŕňali sneh). Nuž a Slečna si vybrala daň za mrštnosť a neposlušnosť.

Kým iné deti do bazéna s loptičkami spôsobne vystúpia po schodíkoch, alebo opatrne prelezú okraj, naše dieťa sa napriek výslovnému zákazu najradšej vyškriabe na okraj, chvíľu na ňom balansuje a potom do farebných guličiek hodí šípku, najlepšie s výskokom. Dnes mala smolu - v bazéne sa nenachádzalo veľa loptičiek, a tak nevedno, či dopadla priamo na tvrdý koberec, alebo sa jej noha pošmykla o osamelú plastovú guľu, ale už nevstala. 

Drahý priviezol plačúce neobuté dieťa domov. Po podrobnom preskúmaní oboch dolných končatín sme došli k záveru, že sa veľkosťou jedna druhej nepodobajú a keďže dieťa vytrvalo bedákalo, radšej sme ho odviezli na chirurgiu. Z chirurgie na RTG. Odtiaľ späť. Celá akcia netrvala dlho a napokon sme vyšli so zasadrovanou nohou: Slečna má zlomenú kostičku v ľavom priehlavku. Kontrola o týždeň.

A tak ju nosíme na rukách (už ich mám až po zem, a to bol dnes Drahý doma, takže mi ešte pomáhal) a odpovedáme dokola na tie isté doplňujúce otázky ohľadom jej zdravotného stavu. A samozrejme je tu ešte jej brat, ktorý síce so sestrou úprimne súcití, zároveň však cíti, že sa mu dostáva ešte menej pozornosti ako by si prial a správa sa tak, že si koleduje o uškrtenie.

Bude nám ešte tento týždeň veselo!   

Dieťa versus materinský jazyk

Po dlhom čase sa pokúsim zhrnúť jazykové pokroky druhorodenej.

Konečne sa posúvame do štádia, že našej dcére začínajú rozumieť aj druhí a čoraz menej potrebuje tlmočníka. Napriek tomu hodnotím jej rečovú zdatnosť stále ako žalostnú. Je pravda, že už v noci svieti "mesac" a nie "hahac", že z "tunika" sa stal "konik" a že raňajkuje "ajcinky" (rajčinky) a nie "dadaky", ale ešte stále pije "hodicku", desiatuje "odut" (jogurt) a z oznamu "pusim sa boe popcom" by len málokto vydedukoval, že sa chce spustiť dole kopcom...

Mám však mnohokrát pocit, že jej mozog ďaleko predbehol jej fyzické možnosti. Napríklad: Pozriem sa v aute dozadu a vidím, že sa dieťa usmieva. Usmejem sa späť a opýtam sa: "Copak?" V tej chvíli sa v malej hlave zjavne roztočia všetky kolieska - priam ich počujem - a nakoniec podhodí: "Teta Aenka hojí COPAK!" (Teta Alenka hovorí COPAK.) Ako prišla na to, že teta Alenka (týmto ju zdravím) je českej národnosti???

Takisto si Slečna veľa vecí začína komentovať sama pre seba. Napríklad: Ukladám ju spať. Klasika. Mechrí sa v posteli a funí. Potom letí z postieľky plyšová kačica a perina. Napokon dieťa vysunie ponad tyčky aj vankúš a mrmle si: "Vychodim to von. Sup!" A zaspí na holej plachte.

Alebo: Ráno sa rozhodla vstať už pred pol siedmou. Vyložím ju z postieľky a kým dcérenka ide obťažovať otca a brata, ja sa ešte plánujem zavŕtať na pätnásť minút do perín. No už o minútu počujem približujúce sa ťap-ťap-ťap. Potom mi niekto jemnučko zafuní do ucha: "Miácik!" (Áno, je to dcéra, nie manžel.) A dodá: "Maminka, cavaj!" 

"Zlatko, maminka si ešte chvíľu pospí."

"Idem pec!" urazí sa Slečna a odkráča. 

Výslovnosť niektorých výrazov berie dych. Prosím, aby útlocitnejší čitatelia nasledujúcich pár riadkov taktne preskočili... 

"Čo to máš na nohe?" - "Fak!" (fľak)

"Čo tam robíš??" - "Šukám!" (šťukám)

Nedávno chodila po dome a opakovala si: "Kua! Kua!" (páčilo sa jej nové slovo: kura.)

Skloňovanie jej inštinktívne ide (čo ma nikdy neprestane fascinovať), ale občas sa jej zadarí: "duý auto" (druhý auto), "takúta" (takáto-takúto), "Tatkoa duduka" (Katkova dudulka).

Jo, a veľmi sa mi páči jej nádherné židovské "CH" namiesto "H", napríklad "ducha nocha" (druhá noha).

No a samozrejme nasáva všetko, čo môže neskôr použiť hlavne proti svojmu bratovi: "Pusi ma!", "Tybutycho!", "Damito!", "Pesaň!", dokonca aj "Dokeu!" (pusti ma, ty buď ticho, daj mi to, prestaň, dokelu)

V neposlednom rade nám uši píli tristokrát denne otázkou "Pecooo?" Nie je to klišé, ale únavný fakt. Občas jej nejakú informáciu radšej zatajím, aby som sa vyhla ďalším dvadsiatim doplňujúcim otázkam. Druhou obľúbenou opytovacou vetou je "To je CO?" Tá v sebe tiež skrýva nebezpečenstvo, pretože je od nej len na skok k celej sérii "peco" otázok...

Nenudíme sa. So Slečnou sa to naozaj nedá... 

Zútulňujeme si bydlo

Posledných pár dní je vonku nádherne. Napriek tomu človek nevie, ako sa má obliecť: na slnku teplo, v tieni chladno. Nuž ale konečne sa dá tráviť viac času na vzduchu. Dnes som deti zničila dllllhou prechádzkou (úprimne, zničila som aj seba, ale to nie je podstatné). Predpovede však ešte sľubujú všeličo, napríklad tento víkend poľadovicu, snehové jazyky a celodenný mráz. Až sa to človeku veriť nechce...

Doma máme tiež už jarnú náladu. Prispeli k nej aj ručné práce z minulého týždňa. Keďže sme boli sopľaví a väčšinu času vnútri, prikročila som k nariadenej forme trávenia voľného času, teda hlavne čo sa prvorodeného týka. Výsledkom boli celkom podarené dielka, ktoré nám zdobia byt. Napríklad:

 Kvetinky z farebného kartónu.

Figúrky zo soľného cesta (pol hrnčeka soli a hrnček hladkej múky zmiešať s trochou vody, aby vzniklo cesto vhodné na modelovanie. Výtvory sa pečú v rúre cca 45 minút na 180 stupňoch a po vychladnutí sa pomaľujú farbami). Macko a snehuliak ešte pred finálnou úpravou.

 Kuriatko. Z výkresu sa vystrihne kura, zobák a nohy sa vymaľujú. Žltá servítka sa rozoberie na vrstvy a natrhá na žmolky. Kura sa natrie lepidlom a obalí sa v žmolkoch.

 Kvetiny na špajli. Z farebného kartónu sa podľa makety vystrihnú kvety. Obe vrstvy sa zlepia tak, že sa medzi ne vloží špajla. 

No tak toto sme teda nevyrábali, na Pána Boha nemáme. Túto krásu som dostala vraj k MDŽ a takto mi spríjemňuje pobyt v kuchyni.