A ešte o včerajšku

A aby to všetko nebolo len o chorej nohe, zosumarizujem včerajší pekný deň.

Prvý máj, sviatok, počasie horúce - u nás plus tridsať.

I rozhodli sme sa stráviť časť dňa v lone prírody. Už o deviatej sme boli v lese (potomstvo zo zásady vstávalo o šiestej, sviatok-nesviatok). Trasu sme poznali. Slečna sa luxusne väčšinu cesty niesla v nosiči, z čoho mala nesmiernu srandu. Vyklopili sme ju len pri atrakciách ako metanie šutrov do potoka, zbieranie papekov či húseníc a desiatovania. Deti boli nadšené a my spokojní. 

Poobede sme vbehli kúpiť Malému ešte jeden pár tenisiek, keďže jedinými plne funkčnými vhupol v lese do bahna. Odtiaľ sme sa presunuli na neďaleké kolotoče a dali deťom prejazdiť obmedzenú čiastku mesačného rozpočtu. Slečna si to užívala naplno na detskom kolotoči i vo vláčiku. Znova som si pripomenula, ako sa jej brat prvý raz v živote odhodlal na kolotoč v piatich rokoch života...

Večer sme boli na stanicu vyprevádzať naše zahraničné príbuzenstvo, ktoré tu bolo desať dní na návšteve. Slečna premenovala úbohú tetu Vierku na "tetu Dierku". Ešteže teta s ujom nie sú očkovaní proti humoru.

Deti sa stihli ešte prvý raz v tomto roku vyčľapkať na terase v teplej vode. Večer padli obaja ako podťatí a spali až do rána bieleho. Bol to pekný deň.

Za všetko môže hlavne noha

Tohtoročný apríl nám nejako nevyšiel. Áno, správne, môže za to predovšetkým Slečnina noha, ale nielen tá.

Dvadsiateho druhého apríla, presne tri týždne po incidente sme sa konečne dočkali odstránenia sadrového kopýtka z malej nohy. A znova som sa ocitla v pozícii, že moje očakávania sa nenaplnili. Teda, nie hneď. 

Očakávala som totiž, že sa Slečna poteší. Že bude všetko ako predtým. Lenže Slečna bola z novej situácie dokonca vyplašená viac ako na začiatku. Rozhodla sa, že má len jednu nohu. Tú druhú, vraj už zdravú, vôbec nebrala do úvahy. Bola hysterická pri každom našom pokuse dokázať jej, že sú obe jej dolné končatiny už plne funkčné. A tak začalo posledné dejstvo drámy "Zlomená noha". Neostávalo mi nič iné, ako dieťa opäť vláčiť na rukách, povzbudzovať ho k výkonom, ale netlačiť na pílu. Ten posledný týždeň bol pre všetkých zúčastnených vyčerpávajúci. Navyše, Malý dostal zápal priedušiek s teplotami a nonstop kašľom a uľavilo sa mu až po troch dňoch ATB. 

Slečna však pomaly, ale isto prichádzala na to, že nie je žiadúce, aby zbytok svojho života prežila štvornožky. Najprv sa začala opatrne stavať na dve. Najlepšou terapiou sa ukázala byť jazda na odrážadle - motorke. Hoci som umierala od strachu, že sa strepe a môžeme sadrovať zas, kupodivu Slečna začala na odrážanie používať obe nohy a zaťažovať si tak stuhnutý sval a šľachu. O pár dní sa pustila pajdať za ruku. V tom čase bolo v našich zemepisných šírkach už počasie takmer sa blížiace letu, a tak sme trávili veľa času vonku. Ihrisko a jeho atrakcie boli silnou motiváciou. Neznámi ľudia na ulici síce na nás vrhali nesmelé sústrastné pohľady - určite boli presvedčení, že má naše dieťa hendikep. Netrvalo dlho a rekonvalescent sa odvážil urobiť pár krokov sám. 

Dnes už Slečna chodí pomerne stabilne, chôdzu má trochu topornú. Ešte nebehá a má rešpekt pred schodmi. Noha drží, nebolí a neopúcha. Malý bol dnes po dvoch týždňoch prvý raz v škole.

Začíname sa vracať do normálu. Po mesiaci, na ktorý len tak rýchlo nezabudneme.

Tak TOTO je už za nami. Dúfame, že navždy.