Perlím, perlíš, perlíme

Výroky tohto týždňa:

Malý: "Pani učiteľka sa nás pýtala, čo sme robili v sobotu a v nedeľu. Tak som povedal, že som bol spať u Babinky."

Ja: "A to, že si si ruky strčil do mačačinca si nepovedal?"

Malý: "Nie, to som nepovedal nikomu. To je moje smradľavé tajomstvo."

Ja: "Zlatko, na víkend ideme na jeden pobyt. Pôjdeme autom skoro tak dlho ako na dovolenku a budeš tam spinkať v izbe s Babinkou a s Dedkom."

Malý: "Juchúúú!"

Ja: "A bude tam aj veľa detí, budete sa môcť spolu zahrať a nájdeš si nových kamarátov."

Malý: "No tak to teda neviem, či je toto najlepší nápad..." (Ozval sa v ňom sociopat. Klasika.)

Úvaha v aute:

"Načo JA mám ísť vôbec do školy??? Veď už všetko viem!" (...hovorí moje dieťa, ktoré pozná písmenká, vie napočítať do sto a mýli si štvorec s obdĺžnikom.)

Ja na Slečnu: "To si mi musela tú čistú plachtu hneď očurať?!"

Drahý: "Nedalo jej to, musela ju pokrstiť."

Malý: "Áno, je to taká malá Krstiteľka."

O záujme - nezáujme

Naše staršie dieťa prejavuje na môj vkus malý záujem o knihy. "Miláčik, poď, prečítam ti knižku!" lákam ho, ale miláčik protestuje. Niekedy si začnem čítať akože sama pre seba nahlas a vtedy sa zvykne stať, že ho to chytí. A ak sa už chytí, je dobre. "Ešte," komanduje ma, keď dokončím kapitolu. A ja v duchu pradiem blahom, pretože čítať knihy či už sebe alebo nahlas iným ma nikdy neomrzí.

Myslela som si, že by ho v tomto smere mohla k zmene názoru vymasírovať knižnica. Sme členmi už pomaly tretí rok, ale dopadne to vždy tak, že radšej idem sama. "Poďme už," vzdychá na pre mňa skoro posvätnej pôde Malý a mne je z toho smutno. Vnútim mu aspoň nejakú knižku na pozeranie, kým ja sa hrabem v policiach a vyberám četbu pre neho. Škoda.

Mám aspoň iskričku nádeje, že keď sa naučí čítať sám, snáď podľahne kúzlu literatúry. Apropo, "keď sa naučí čítať". Nuž, každý má vlastné tempo a Malý je zatiaľ úplne v norme. Akurát to vypovedá o jeho záujme, vlastne nezáujme o knihy. Ja s bratom sme v jeho veku už čítali jedna radosť. Lenže...

Lenže neboli počítače a internet. Je ďaleko jednoduchšie pozrieť si príbeh ako si ho prečítať. A je rozhodne (aspoň v tejto vekovej kategórii) príťažlivejšie zahrať si PC hru ako pozerať si knižku. Ach jaj!

Slečna zatiaľ javí záujem o úplne všetko. Snažím sa to využiť a podsúvam jej preto vhodnú, a hlavne nepožuteľnú literatúru na zoznámenie. Zatiaľ neodmieta. Uvidíme, čo to spraví, keď ju neskôr pustíme k počítaču!

Čítame...

Fujky-fuj!

Dnes bolo krásne a teplo, ideálny čas na venčenie potomstva. Veru sme to aj využili, lebo doma je to hra o nervy: Slečna odmieta ohrádku a robí psie oči na každého, kto sa mihne okolo, len aby ju niekto vylovil a dovolil jej zňuchávať po byte. Malý je stelesnená nuda a ak chytí vymýšľaciu slinu (ako dnes), väčšinou to končí zvýšeným hlasom a namastením malej zadnice (ako dnes). Preto pobyt vonku je vždy lepším riešením, hoci tiež nie vždy ideálnym (ako dnes).

Vybrala som sa s deťmi pred obedom na ihrisko. Slečna cupká za jednu ruku, ale čoraz častejšie sa púšťa a urobí samostatne zopár krokov. Okrem toho klasika: zbiera všetko, čo ju na zemi zaujme, cez kamienky, drievka, šišky až po špaky a vo väčšine prípadov má silné nutkanie všetok humus pchať do pusy. Malý tiež zbiera šutre a palice (po kom majú tie deti onú zberateľskú vášeň, nevedno), rýpe sa v prachu a v piesku.

Nuž a dnes zrazu vyletel z pieskoviska ako čertík z krabičky a spustil rev: "Maminkááá, maminkááá!" Letí ku mne a otŕča pieskové ruky. Vo vyľakanej mysli sa mi prehralo zopár hrozných scenárov: porezal sa alebo sa pichol odhodenou ihlou... "Čo sa stalo?" vyzvedám sa napätá.

"Maminkááá, mne strašne smrdia rukyyyy!"

No, aj tento scenár sa mi mihol v mysli a ukázalo sa, že to bola trefa do čierneho. Na naše ihrisko majú psy zakázaný vstup a kupodivu sa to aj rešpektuje. Mačkám sa však vstup zakázať nedá. Už dávno sa nestalo, žeby si nejaká zatúlaná blchaňa odskočila do pieskoviska, ale riziko tam napriek pomerne solídnej údržbe vždy je. Nuž, lepšie ako feťácka ihla, ale inak nič moc.

Skontrolovala som vreštiacemu dieťaťu ruky a žalúdok mi skoro krkom vyliezol. Nakázala som Malému, aby po a) hneď prestal skučať a po b) aby nič nechytal, kým prídeme domov. Išiel domov ako skormútený tyranosaurus rex s natiahnutými paprčkami a roztiahnutými páchnucimi prstami.

Doma sme začali očistnú procedúru. Oblečenie do špinavého a dieťa do vane. Ruky vydrhnúť mydlom, nechty kefou. Mala som pocit, že to bude stačiť. Nestačilo. Preklínala som v duchu všetky túlavé mačky a Malý do toho zhrozene skuvíňal. Nepochybne mal pocit, že mu ruky ostanú smrdieť naveky. Drahý po mne prebral štafetu a dal sa synovi drhnúť horné končatiny alkoholom a octom. Naveľa to zabralo. Malý mal dlane ako rašpľu, ale aspoň nesmrdeli. Poslednou bodkou bolo čistenie podrážok na teniskách.

Vonku sme boli dvadsať minút. Dieťa sme drhli pol hodinu. Na nudu sa sťažovať nemôžeme.

Zubársky horor - posledná časť (dúfam)

Počuli ste ráno ten rachot? To bol kameň, čo mi spadol zo srdca. Máme za sebou zubára. Hurá!

Od včera sme Malého zaklínali ako profesionálni šamani. "Zubárka" bola skrátka top téma dňa. "Dúfam, že nebudeš robiť taký cirkus ako naposledy... Bude to možno trochu nepríjemné, ale ty to zvládneš... Mysli na to, ako ti bude dobre, keď budeš mať za tým... Nebudú ti robiť nič, čo by sa nedalo vydržať... Spomeň si na to sľúbené autíčko..." Naše dieťa so všetkým ochotne súhlasilo. Večer však už začal malý zbabelec pofňukávať, že sa bojí. Ráno to už bola solídna panika. Ešte po ceste som ho masírovala: "Skús ma prekvapiť, zlatko." "A čo keď ťa neprekvapíííím?" nariekalo moje dieťa. Nepovedala som mu, že by ma neprekvapilo, keby ma neprekvapil.

V čakárni už Malý riadne bedákal a po vstupe do ambulancie úplne prepadol hrôze. Pani zubárka bola milá a chápavá. Obe sme sa ho snažili upokojiť, ale on nič nevidel a nepočul. Napokon som ho prinútila, aby sa mi pozrel do očí a prestal hučať. Na chvíľu sa spamätal a zdalo sa, že bude spolupracovať. "Sadni si sem do kresla, nič ti nebudem robiť, len sa ti zrkadielkom pozriem na zúbky!" povzbudzovala ho doktorka. Sadol si. Lekárka zažala lampu a posvietila mu do tváre. "Uáááááá!" spustil Malý nanovo.

To už mi po tele prúdom tiekol pot. Videla som, ako sa mi na tričku začínajú kde-tu robiť tmavé mapy...

Zrkadielkový úkon trval pol minúty. "Hotovo!" zavelila dentistka a Malý sa omráčene odtackal z kresla. Dozvedela som sa, že zub je vyvŕtaný a čistý. Žiadne čistenie kanálikov a vložku netreba (toľko k zárobkom súkromných centier). Stačí dieru pravidelne čistiť a strážiť. Na kontrolu o pol roka. Podpísala som papiere (zázrak, že som si spomenula na svoje telefónne číslo) a išli sme.

"Dobre som to zvládol, však?" začal sa chvastať Malý, len čo sme vypadli na čerstvý vzduch. "Dostanem to autíčko, však?" Nemala som síl vysvetľovať mu, že si ho nemal ako zaslúžiť, keďže mu nič nerobili a aj to málo, čo mu robili, bol des. Autíčko po ceste dostal. Skoro ma prekotilo, keď som za neho platila, ale povedala som si, že to bude už len bodka za celou hrôzou s názvom "boľavý zub". 

P.S. Na koniec pripájam na odľahčenie pár jazykových lapsusov zo včera a z dneška. Malý mal zas svoje "hluché dni":

"Miláčik, idem sa pozrieť, či už zovreli zemiaky."

"Zomreli zemiaky???"

"Aha, ten strom sa vyvrátil aj s korením!" (korene/korenie)

"Pani zubárka ti možno do zuba dá plombu."

"Čo, BOMBU?" (To ste nevedeli? U nás bežne dentisti kladú ľuďom do zubov výbušniny. Ako poznamenal Drahý, bol by to účinný spôsob, ako nešťastníkom trhať zuby...)

O mojich báječných plánoch

Zajtra sa začína školský rok. Deti budú cupkať do školy a bude im ľúto, lebo leto sa nás drží zubami-nechtami. A naše staršie dieťa pôjde do škôlky. No a s tým úzko súvisia moje skvelé plány.

Hurá. Chlapci vypadnú z domu pred pol ôsmou. Nebudem musieť naháňať Malého, aby si konečne na desiaty raz dojedol raňajky. Nebudem ho musieť dve hodiny po prebudení zhučať za to, že je ešte v pyžame. Nebudem musieť robiť spoločnosť obom deťom naraz do doby, kým pôjde Slečna prvý raz spať. Nebudem sa musieť počas jej spánku hrať s autíčkami a so zvieratkami a medzitým ešte rýchlo navariť. Nebudem musieť púšťať Malému rozprávku už o pol desiatej, len aby mi nepobehal po mokrej dlážke a nechcel mi pomáhať čistiť WC, keď sa už raz za uhorský rok k týmto delikátnym činnostiam dostanem. 

Práve naopak. Kým bude Slečna spať, umyjem konečne okná (panelák oproti je už zateplený a všetok sajrajt nám uschol na okennom skle), ožehlím ten Mount Everest, čo sa mi týči za dverami v izbe (a s ľútosťou zistím, koľko skvelých letných kúskov oblečenia som nemala tohto roku na sebe ani raz, vďaka tomu, že boli pochované pod horou iných vecí), v pokoji si napíšem články do časopisu, upracem špajzu a skrine...

Nuž, bolo by fajn, keby sa mi to podarilo. Obávam sa však iného scenára: Prvý týždeň neurobím ani ťuk, lebo si budem vychutnávať slobodu. Druhý týždeň Malý ochorie a zdrží sa doma minimálne týždeň. Po opätovnom návrate do predškolského zariadenia sa budem ďalší týždeň spamätávať z toho, že sa už nemusím starať o aktívne batoľa plus nasopleného predškoláka, až kým ten znova neostane doma, atď.

A tak v novembri zistím, že cez okná už nevidno, v skriniach nám budú stále visieť letné veci a neožehlený Mount Everest sa zrúti, zachloštiac nám lezúňa.

Musím sa vyhecovať k výkonu hneď zajtra. Z utorka mám vyrážku, lebo ráno ideme dokončiť zubársky horor a pokúsime sa dať nášmu zbabelému synovi zaplombovať dieru na druhý pokus. 

Toľko k báječným plánom. Uvidíme, na koľko percent sa mi ich podarí aj vyplniť.

O Mr Beanovi a počítačovej zručnosti

Musím sa podeliť o dnešné dvojaké ohromujúce zistenie. A dobre som sa pritom pobavila.

Rastie nám doma počítačovo gramotný jedinec. Má päť rokov a erudovane používa výrazy ako "stiahnuť na lištu", "stiahnuť z internetu", či "stlačiť enter a eskejp." Dokáže si spustiť rozprávku. Dokáže si v prehliadači cez "obľúbené" vyhľadať svoju autíčkovú hru. Dokáže si obraz zmenšiť, aj dať na veľkú obrazovku. No dnes ma úplne dostal, keď mi oznámil, že si ide pustiť Mr Beana na internete. Myslela som si, že blafuje. Neblafoval. O chvíľu s ohromením počujem, že mu fakt ide video na Youtube.

"Ukáž mi, ako si to urobil!" vyzývam ho omráčene.

"Jednoducho," mávne rukou päťročný IT macher a predvedie mi to. Klikne na Explorer a do Googla jedným prstom vyťuká "MISTRBIN". Stlačí enter. Ajhľa! V ponuke sú aj videá na Youtube. Nič ľahšieho. "Vidíš?" pyšne sa predvádza môj potomok. 

Neverím vlastným očiam. Ohromuje ma po prvé to, s akou samozrejmosťou prešiel jednotlivými krokmi (gúgliť ho teda fakt nikto u nás neučil!) a po druhé ma fascinuje zistenie, že kompjuter jeho drastický fonetický prepis zbaštil. Fajn. Nabudúce si môžem skúsiť vyhľadať informácie o "céesíňújork", alebo "lecdéns". Futbaloví priaznivci môžu zadať napríklad "čémpionšip" a záujemcovia o americkú politiku môžu skúsiť trebárs "džórdžbuš". 

Fascinujúce. 

Keď som sa vydávala, digitálne fotoaparáty boli hudbou budúcnosti. Prežila som väčšiu časť života bez mobilu. Pred počítačom mám rešpekt a zvládam skutočne iba nevyhnutnú obsluhu. Zato dnešný drobizg akoby sa narodil s manuálom na hard disku a s myšou v ruke.

Fascinujúce!

O oslavách

Dnešný štátny sviatok sa u nás niesol v znamení osláv. Niežeby sme si vlastenecky pripomínali Deň ústavy. Išlo o ďalšiu rodinnú slezinu, jednu z mnohých v tomto roku.

V Drahého rodine sú rodinné oslavy obľúbenou disciplínou. Kým my sme si doma pripomenuli akurát tak narodeniny a Vianoce, tu sa mohutne slávia narodeniny, meniny, Vianoce, Veľká noc, hody, vinobranie, atď. Keďže aktívnych účastníkov tejto kratochvíle je desať dospelých plus štyri deti, je to tak trochu husté. Nepomáha už ani kumulovanie jednotlivých sviatkov, čiže oslava raz za dva mesiace, pričom sa blahoželá všetkým, ktorí sa v období od poslednej oslavy voľačoho dožili. Môžem si blahoželať (ha-ha!), že sú to všetko milí ľudia, s ktorými sa nezdráham stretávať. Vrátane svokrovcov.

Mám dobrú svokru. Je to dobrosrdečná, obetavá žena, ktorá mi neváhala napr. toto leto zavariť tridsať pohárov uhoriek vediac, že ja na to nebudem mať čas. Vážim si okrem iného aj to, že hoci už viem rozpoznať, keď sa jej voľačo nepáči, vždy si dokázala zahryznúť do jazyka, alebo vyjadrila názor nevtieravo a neimperatívne. 

Škoda len, že kvality svojich starých rodičov z Drahého strany nedokáže oceniť náš syn. Má ich rád, ale výrazne preferuje Babinku a Dedka V. Občas ma to zamrzí, lebo náš Malý ešte nedokáže byť diplomat a niekedy má k situácii spoločensky nevhodný komentár. Na druhej strane to chápem. Myslím si, že všetci, ktorým bolo dopriate mať dve kompletné alebo i čiastočné sady starých rodičov, vždy preferovali jedných na úkor druhých. Asi je to normálne.

Tak uvidíme, ako sa v tomto smere vyvinie naša Slečna. Jedno je isté. Kým jej brat sa v jej veku držal svojich rodičov ako kliešť a mnohí rodinní príslušníci sa na neho nesmeli ani pozrieť, ona rozdáva úsmevy, nechá sa vláčiť a bozkávať všetkými naokolo. Malý dnes však tiež neprišiel skrátka. Dôkladne sa vyjašil so svojimi najbližšími detskými príbuznými, až plakal, keď sme odchádzali. A to je v jeho prípade dobré znamenie.

Ja som síce neplakala, keď sme išli domov, ale aj tak hodnotím dnešné popoludnie ako vydarené.