štvrtok 2. mája 2013

A ešte o včerajšku

A aby to všetko nebolo len o chorej nohe, zosumarizujem včerajší pekný deň.
Prvý máj, sviatok, počasie horúce - u nás plus tridsať.
I rozhodli sme sa stráviť časť dňa v lone prírody. Už o deviatej sme boli v lese (potomstvo zo zásady vstávalo o šiestej, sviatok-nesviatok). Trasu sme poznali. Slečna sa luxusne väčšinu cesty niesla v nosiči, z čoho mala nesmiernu srandu. Vyklopili sme ju len pri atrakciách ako metanie šutrov do potoka, zbieranie papekov či húseníc a desiatovania. Deti boli nadšené a my spokojní. 
Poobede sme vbehli kúpiť Malému ešte jeden pár tenisiek, keďže jedinými plne funkčnými vhupol v lese do bahna. Odtiaľ sme sa presunuli na neďaleké kolotoče a dali deťom prejazdiť obmedzenú čiastku mesačného rozpočtu. Slečna si to užívala naplno na detskom kolotoči i vo vláčiku. Znova som si pripomenula, ako sa jej brat prvý raz v živote odhodlal na kolotoč v piatich rokoch života...
Večer sme boli na stanicu vyprevádzať naše zahraničné príbuzenstvo, ktoré tu bolo desať dní na návšteve. Slečna premenovala úbohú tetu Vierku na "tetu Dierku". Ešteže teta s ujom nie sú očkovaní proti humoru.
Deti sa stihli ešte prvý raz v tomto roku vyčľapkať na terase v teplej vode. Večer padli obaja ako podťatí a spali až do rána bieleho. Bol to pekný deň.




Za všetko môže hlavne noha

Tohtoročný apríl nám nejako nevyšiel. Áno, správne, môže za to predovšetkým Slečnina noha, ale nielen tá.
Dvadsiateho druhého apríla, presne tri týždne po incidente sme sa konečne dočkali odstránenia sadrového kopýtka z malej nohy. A znova som sa ocitla v pozícii, že moje očakávania sa nenaplnili. Teda, nie hneď. 
Očakávala som totiž, že sa Slečna poteší. Že bude všetko ako predtým. Lenže Slečna bola z novej situácie dokonca vyplašená viac ako na začiatku. Rozhodla sa, že má len jednu nohu. Tú druhú, vraj už zdravú, vôbec nebrala do úvahy. Bola hysterická pri každom našom pokuse dokázať jej, že sú obe jej dolné končatiny už plne funkčné. A tak začalo posledné dejstvo drámy "Zlomená noha". Neostávalo mi nič iné, ako dieťa opäť vláčiť na rukách, povzbudzovať ho k výkonom, ale netlačiť na pílu. Ten posledný týždeň bol pre všetkých zúčastnených vyčerpávajúci. Navyše, Malý dostal zápal priedušiek s teplotami a nonstop kašľom a uľavilo sa mu až po troch dňoch ATB. 
Slečna však pomaly, ale isto prichádzala na to, že nie je žiadúce, aby zbytok svojho života prežila štvornožky. Najprv sa začala opatrne stavať na dve. Najlepšou terapiou sa ukázala byť jazda na odrážadle - motorke. Hoci som umierala od strachu, že sa strepe a môžeme sadrovať zas, kupodivu Slečna začala na odrážanie používať obe nohy a zaťažovať si tak stuhnutý sval a šľachu. O pár dní sa pustila pajdať za ruku. V tom čase bolo v našich zemepisných šírkach už počasie takmer sa blížiace letu, a tak sme trávili veľa času vonku. Ihrisko a jeho atrakcie boli silnou motiváciou. Neznámi ľudia na ulici síce na nás vrhali nesmelé sústrastné pohľady - určite boli presvedčení, že má naše dieťa hendikep. Netrvalo dlho a rekonvalescent sa odvážil urobiť pár krokov sám. 
Dnes už Slečna chodí pomerne stabilne, chôdzu má trochu topornú. Ešte nebehá a má rešpekt pred schodmi. Noha drží, nebolí a neopúcha. Malý bol dnes po dvoch týždňoch prvý raz v škole.
Začíname sa vracať do normálu. Po mesiaci, na ktorý len tak rýchlo nezabudneme.
Tak TOTO je už za nami. Dúfame, že navždy.

pondelok 15. apríla 2013

Tisíc drobností

Blog vädne priamo úmerne mojej chuti písať.
V podstate sa nič také prevratné u nás nedeje. Napriek tomu mám pocit, že ma najlepšie vystihuje výrok o tom, že tisíckrát nič zabilo osla...
Slečne minulý pondelok dosadrovali nohu. Od kolena dolu má krásne sadrové závažie a vydržať by jej malo ešte týždeň. Snaží sa. Lozí po byte trojnožky (chromú trojkilovú nohu ťahá za sebou) alebo sa šúcha po zadku. Vylezie i zlezie z gauča. Už sa pokúsila aj postaviť. Modlím sa, aby táto pre mňa nervy drásajúca epizóda bola už rýchlo za nami bez následkov.
Pred sedemnástimi dňami sme spred domu odhadzovali sneh. Dnes sme boli na ihrisku v tričku. Kým všetky deti nadšene vítajú možnosť vybehať sa na vzduchu, ja vláčim nášho pidiinvalida z hojdačiek na koníka a do pieskoviska. Boli by sme vonku oveľa dlhšie, ale pre Slečnu je to po hodine už totálna nuda. Ja mám ruky už po zem a chrbát v kýbli.
Samozrejme, tisíckrát denne riešim výchovné situácie. Slečna sa posunula do fázy, keď si vyslovene vychutnáva svojho prchkého brata. Typický príklad:
V aute druhorodená začne rytmicky kopať nohou do vnútornej strany dverí. Vie pritom úplne presne, že Malý vyletí ako čertík z krabičky: "Prestáááň! Nemôžem to počúvať!!!"
Úplne pokojne ho usadí: "Esacinaj!" (nezačínaj) a už len s blaženým úsmevom pozoruje, ako jej bratovi kvapká pena od úst. A ja mám chuť vystúpiť a zvyšok cesty sa odviezť MHD. 
Na vyváženie musím povedať, že ma teší slnko a denné svetlo do pol ôsmej. Teší ma, že sa Malému darí v škole a že tam chodí bez protestov. Teší ma Slečnina vitalita i jej neskonalý záujem o okolitý svet. Pobavia ma jej úvahy a hlášky:
"To je co, hmm?"
"Mozem tusnut?" ("Môžem si kusnúť?" - väčšinou tým brata obmäkčí, potvora.)
"Ty mainky cicik mam. Maminka okýýýý ma!" (Ty malinký cicík mám. Maminka veľký má.)
"Ocko pipik ma. Ocko e chap." ("Ocko pipík má. Ocko je chlap." Podotýkam, že tieto jej znalosti sú prudko teoretické.)
"Hojenko!" ("Hov..." Na otázku, kto ju to naučil, bonzne brata.)
"Obesim sa." (Oblečiem sa.)
"Toto cem... toto cem... toto cem..." (Ak niečo chce, dokáže nástojčivo otravovať v polminútových intervaloch pokojne aj hodinu. Dnes ma úplne zničila na ihrisku, keď nemohla ísť na trampolínu a dožadovala sa jej každú druhú minútu. Na konci som mala nervy vytečené do poslednej kvapky.)
Skrátka, dni sa skladajú z tisícich drobností, ktoré zo mňa každú bdelú minútu sajú energiu. A to som úplne vynechala hnusnú nádchu, momentálnu dvojdňovú bolesť pokožky na pol tvári a fakt, že ma dnes v parku okadil vták!  

štvrtok 4. apríla 2013

So sadrou na duši

V posledných dňoch dostáva moja fyzická i psychická kondička poriadne zabrať. Žijeme so sadrou na nohe a podaktorí z nás aj na duši.
Moje osobné skúsenosti s fraktúrami končatín sú nulové. Preto - ako je to aj z predchádzajúceho príspevku poznať - som sa naivne domnievala, že keď pán doktor povedal "Kontrola o týždeň", znamená to, že Slečnino chodidlo sa o týždeň zbaví sadrového kopýtka, chvíľu si popajdá a dobre bude. Kým som z viacerých strán nebola šetrným i menej šetrným spôsobom upozornená na to, že žiadna zlomenina sa nezhojí za týždeň, hoci aj ide o dvojročné dieťa. I sadla som si ku kompjútru a gúglila som. Je to tak. Podľa všetkých dostupných indícií skontrolujú o týždeň dieťaťu chorú nohu, či odpuchla a nasadia jej nový fixačný obal na minimálne ďalšie dva-tri týždne. Musím povedať, že ma to vzalo.
Predstava, ako prežijeme mesiac s jedným chromým a druhým besným dieťaťom mi celkom vysala životnú šťavu. Už teraz je to náročné - môj pohybový aparát začína vážne protestovať proti celodennému dvíhaniu a prenášaniu ťažkého malého človeka. Hoci, aby som bola férová, Slečna sa po dvoch dňoch nádherne spamätala a tvári sa, že má celú vec pod kontrolou - síce na zasadrovanú končatinu odmieta stúpiť, ale zato došla na to, že presúvať sa dá vlastne aj šmýkaním po zadku, prípadne štvornožky. A ja jej v tom nebránim.
S fyzickou únavou ide aj tá psychická. Všetky moje myšlienky sa točia okolo zlomenej nohy, akoby žiadna iná téma, hodná premýšľania, ani nejestvovala. Akoby som posledné dni žila v nejakej bubline a okolitý svet prestal poskytovať informácie. Je to strašne obťažujúce. Navyše mi po troch dňoch od incidentu dochádza adrenalínový doping a začínam byť otupená, roztrasená a nervná. 
Nuž, hlavne že sa horšie nestalo. Snáď jednu zlomenú nohu prežijeme v plnom duševnom zdraví! 

pondelok 1. apríla 2013

Prvoaprílový žart? Kiež by!

Najprv hádanka. Čo je to?
Kto tipoval dvojročnú nohu v sadre, hádal správne. Táto vec sa od dnešného predpoludnia vyskytuje v našej domácnosti a zotrvá (dúfam, že iba) jeden týždeň...
Stalo sa to takto. Keďže sa dnes ráno po predĺženom víkende u nás nenachádzala ani len skyva chleba, bola hlava rodiny spolu s potomstvom vyslaná do neďalekého obchodného centra, ktoré je otvorené piatok-sviatok. Po nákupoch sa vybrali omrknúť detské ihrisko a zotrvali tam, nech sa deti vybláznia, keď sa von ísť nedá (vonku zrejme nastáva doba ľadová a jar je v nedohľadne - ešte v piatok sme odhŕňali sneh). Nuž a Slečna si vybrala daň za mrštnosť a neposlušnosť.
Kým iné deti do bazéna s loptičkami spôsobne vystúpia po schodíkoch, alebo opatrne prelezú okraj, naše dieťa sa napriek výslovnému zákazu najradšej vyškriabe na okraj, chvíľu na ňom balansuje a potom do farebných guličiek hodí šípku, najlepšie s výskokom. Dnes mala smolu - v bazéne sa nenachádzalo veľa loptičiek, a tak nevedno, či dopadla priamo na tvrdý koberec, alebo sa jej noha pošmykla o osamelú plastovú guľu, ale už nevstala. 
Drahý priviezol plačúce neobuté dieťa domov. Po podrobnom preskúmaní oboch dolných končatín sme došli k záveru, že sa veľkosťou jedna druhej nepodobajú a keďže dieťa vytrvalo bedákalo, radšej sme ho odviezli na chirurgiu. Z chirurgie na RTG. Odtiaľ späť. Celá akcia netrvala dlho a napokon sme vyšli so zasadrovanou nohou: Slečna má zlomenú kostičku v ľavom priehlavku. Kontrola o týždeň.
A tak ju nosíme na rukách (už ich mám až po zem, a to bol dnes Drahý doma, takže mi ešte pomáhal) a odpovedáme dokola na tie isté doplňujúce otázky ohľadom jej zdravotného stavu. A samozrejme je tu ešte jej brat, ktorý síce so sestrou úprimne súcití, zároveň však cíti, že sa mu dostáva ešte menej pozornosti ako by si prial a správa sa tak, že si koleduje o uškrtenie.
Bude nám ešte tento týždeň veselo!   

utorok 19. marca 2013

Dieťa versus materinský jazyk

Po dlhom čase sa pokúsim zhrnúť jazykové pokroky druhorodenej.
Konečne sa posúvame do štádia, že našej dcére začínajú rozumieť aj druhí a čoraz menej potrebuje tlmočníka. Napriek tomu hodnotím jej rečovú zdatnosť stále ako žalostnú. Je pravda, že už v noci svieti "mesac" a nie "hahac", že z "tunika" sa stal "konik" a že raňajkuje "ajcinky" (rajčinky) a nie "dadaky", ale ešte stále pije "hodicku", desiatuje "odut" (jogurt) a z oznamu "pusim sa boe popcom" by len málokto vydedukoval, že sa chce spustiť dole kopcom...
Mám však mnohokrát pocit, že jej mozog ďaleko predbehol jej fyzické možnosti. Napríklad: Pozriem sa v aute dozadu a vidím, že sa dieťa usmieva. Usmejem sa späť a opýtam sa: "Copak?" V tej chvíli sa v malej hlave zjavne roztočia všetky kolieska - priam ich počujem - a nakoniec podhodí: "Teta Aenka hojí COPAK!" (Teta Alenka hovorí COPAK.) Ako prišla na to, že teta Alenka (týmto ju zdravím) je českej národnosti???
Takisto si Slečna veľa vecí začína komentovať sama pre seba. Napríklad: Ukladám ju spať. Klasika. Mechrí sa v posteli a funí. Potom letí z postieľky plyšová kačica a perina. Napokon dieťa vysunie ponad tyčky aj vankúš a mrmle si: "Vychodim to von. Sup!" A zaspí na holej plachte.
Alebo: Ráno sa rozhodla vstať už pred pol siedmou. Vyložím ju z postieľky a kým dcérenka ide obťažovať otca a brata, ja sa ešte plánujem zavŕtať na pätnásť minút do perín. No už o minútu počujem približujúce sa ťap-ťap-ťap. Potom mi niekto jemnučko zafuní do ucha: "Miácik!" (Áno, je to dcéra, nie manžel.) A dodá: "Maminka, cavaj!" 
"Zlatko, maminka si ešte chvíľu pospí."
"Idem pec!" urazí sa Slečna a odkráča. 
Výslovnosť niektorých výrazov berie dych. Prosím, aby útlocitnejší čitatelia nasledujúcich pár riadkov taktne preskočili... 
"Čo to máš na nohe?" - "Fak!" (fľak)
"Čo tam robíš??" - "Šukám!" (šťukám)
Nedávno chodila po dome a opakovala si: "Kua! Kua!" (páčilo sa jej nové slovo: kura.)
Skloňovanie jej inštinktívne ide (čo ma nikdy neprestane fascinovať), ale občas sa jej zadarí: "duý auto" (druhý auto), "takúta" (takáto-takúto), "Tatkoa duduka" (Katkova dudulka).
Jo, a veľmi sa mi páči jej nádherné židovské "CH" namiesto "H", napríklad "ducha nocha" (druhá noha).
No a samozrejme nasáva všetko, čo môže neskôr použiť hlavne proti svojmu bratovi: "Pusi ma!", "Tybutycho!", "Damito!", "Pesaň!", dokonca aj "Dokeu!" (pusti ma, ty buď ticho, daj mi to, prestaň, dokelu)
V neposlednom rade nám uši píli tristokrát denne otázkou "Pecooo?" Nie je to klišé, ale únavný fakt. Občas jej nejakú informáciu radšej zatajím, aby som sa vyhla ďalším dvadsiatim doplňujúcim otázkam. Druhou obľúbenou opytovacou vetou je "To je CO?" Tá v sebe tiež skrýva nebezpečenstvo, pretože je od nej len na skok k celej sérii "peco" otázok...
Nenudíme sa. So Slečnou sa to naozaj nedá... 

pondelok 11. marca 2013

Zútulňujeme si bydlo

Posledných pár dní je vonku nádherne. Napriek tomu človek nevie, ako sa má obliecť: na slnku teplo, v tieni chladno. Nuž ale konečne sa dá tráviť viac času na vzduchu. Dnes som deti zničila dllllhou prechádzkou (úprimne, zničila som aj seba, ale to nie je podstatné). Predpovede však ešte sľubujú všeličo, napríklad tento víkend poľadovicu, snehové jazyky a celodenný mráz. Až sa to človeku veriť nechce...
Doma máme tiež už jarnú náladu. Prispeli k nej aj ručné práce z minulého týždňa. Keďže sme boli sopľaví a väčšinu času vnútri, prikročila som k nariadenej forme trávenia voľného času, teda hlavne čo sa prvorodeného týka. Výsledkom boli celkom podarené dielka, ktoré nám zdobia byt. Napríklad:
 Kvetinky z farebného kartónu.
Figúrky zo soľného cesta (pol hrnčeka soli a hrnček hladkej múky zmiešať s trochou vody, aby vzniklo cesto vhodné na modelovanie. Výtvory sa pečú v rúre cca 45 minút na 180 stupňoch a po vychladnutí sa pomaľujú farbami). Macko a snehuliak ešte pred finálnou úpravou.
 Kuriatko. Z výkresu sa vystrihne kura, zobák a nohy sa vymaľujú. Žltá servítka sa rozoberie na vrstvy a natrhá na žmolky. Kura sa natrie lepidlom a obalí sa v žmolkoch.
 Kvetiny na špajli. Z farebného kartónu sa podľa makety vystrihnú kvety. Obe vrstvy sa zlepia tak, že sa medzi ne vloží špajla. 
No tak toto sme teda nevyrábali, na Pána Boha nemáme. Túto krásu som dostala vraj k MDŽ a takto mi spríjemňuje pobyt v kuchyni.

sobota 9. marca 2013

Sami doma (!)

Štokholmský syndróm - psychický stav, resp. emocionálny vzťah, zväzok vzájomnej závislosti medzi zajatcom a únoscom, ktorý vzniká, keď obeť vníma situáciu ako ohrozenie svojho života. Je to pozitívny citový vzťah, v ktorom rukojemník sympatizuje s páchateľom, pomáha mu pri dosahovaní jeho cieľov, súcití s ním, má snahu ho chrániť...

Tušila som už dávno, že týmto neduhom s Drahým trpíme, no až vo dňoch, ako bol tento, som si svoje tušenie mohla overiť v praxi. 
Tak sme teda skutočne boli dnes sami doma. Deti boli u Babky a u Dedka D. Aj Malý to prežil. Presne podľa môjho odhadu sa upokojil päť minút po odchode jeho drahého ocka a potom si svoj pobyt mimo domu náležite užíval. Aj my sme si užívali - fakt sme nerobili NIČ.
Neumyla som dlážky. Nežehlila som. Dokonca som zo sušiaka pozbierané prádlo neposkladala a neuložila do skrine - celý deň sa na kôpke povaľovalo na sedačke. Obed bol improvizovaný. Zato som urobila nový rekord v obľúbenej oddychovej počítačovej hre a vypila som tri kávy. Venovala som čas kozmetickým úpravám svojej telesnej schránky. Drahý dospával a keď nespal, tiež sa venoval vylepšovaniu skóre na svojej obľúbenej oddychovej hre... Skrátka, totálne prefláknutý deň.
K večeru som začala mať nepríjemný pocit. Ono je to fajn takto si občas nekresťansky pováľať šunky, ale neviem si predstaviť, že by som mala toľko voľného času stále. Normálne som po pár hodinách začala mať skoro až výčitky svedomia a neskutočne mi chýbal ten vyčerpávajúci a otravný každodenný kolotoč. 
No a tu sa konečne dostávam ku štokholmskému syndrómu. Celý deň som musela myslieť na svojich malých trýzniteľov a keď nastal čas ísť po nich, mohla som si nohy dolámať, aby som sa dostala k autu...
Cestou domov to už bolo ako vždy: Slečna provokovala, Malý na ňu ziapal a ja som dozadu ziapala na deti. Tentoraz však odpočinutá s väčšou chuťou. 
Záver: Učinila som poznanie, že chvíle oddychu si človek viac vychutná, keď si ich zaslúži po odmakanom dni. Čo však neznamená, že sa budem brániť, ak budem mať ešte niekedy možnosť prežiť taký deň ako dnes!

Sami doma (?)

Keďže som bola upozornená na to, že predchádzajúce pozadie nebolo veľmi priateľské k zraku, zmenila som znova blogu vizáž, a dúfam, že naposledy.
Dnes sme s Drahým po sto rokoch sami doma. Stalo sa to takto:
Celý týždeň si tu nezištne vymieňame vírusy horných dýchacích ciest (má niekto záujem?) Najprv Slečna, potom Malý a nakoniec ja s Drahým. Deti sú už z najhoršieho vonku a my dvaja v najlepšom. Zlikvidovali sme už tisíce vreckoviek, vypili hektolitre čaju a minuli niekoľko fľaštičiek s kvapkami. 
Dnes sa u švagrovcov koná oslava na počesť narodenín neteri. Malý sa na to veľmi tešil a robil všetko pre to, aby sa mohol zúčastniť. Keďže sme usúdili, že my dospelí nie sme do spoločnosti súci, vzali nám dnes Babka s Dedkom D. obe deti na celý deň k sebe a na oslavu pôjdu spolu. 
Je to paráda. Sedím tu na blogu v nezvyčajnom čase a statočne odolávam mámeniu nevyžehleného prádla a opatlanej dlážky. Uvarím si čaj a nebudem robiť nič. 
(Intermezzo: Práve mi zvonil telefón. Drahý. Vraj Malý robí scénu a nechce ostať u Babky. Mala som tesne pred infarktom. Vypýtala som si syna k telefónu a dôrazne som mu vysvetlila vec. Sľúbil, že sa prekoná. Tak uvidíme. Nepotrebuje niekto súrne vybaviť nejakú nepríjemnú vec, napríklad vynadať šéfovi alebo vytmaviť niečo nepríjemným susedom? Dajte mi vedieť, ale rýchlo. Som zatiaľ v takom naložení, že to zvládnem ľavou zadnou....)
Nuž, ešte uvidíme, čo bude s dnešnými skvelými plánmi. Radšej skončím a počkám si na Drahého...

pondelok 4. marca 2013

Flákam to

Veru tak. Koľkokrát som si už povedala, že by bolo treba niečo napísať. Lenže...
Našťastie sa nič dramatické nedeje. Akurát mi robí starosti náš syn, ktorý od istého času začal horlivejšie súperiť s mladšou sestrou o našu priazeň. Žiarli. Prispieva k tomu fakt, že Slečna je osobnosť a valcuje ho na všetkých dostupných frontoch. Trápi ma to, pretože mi nie je známa nijaká okolnosť, na základe ktorej by mal na takéto správanie nárok. Snažíme sa im venovať rovnaké množstvo lásky a pozornosti. Nedovolíme druhorodenej, aby strpčovala bratovi život (a to ona rada, potvora). Už som obetovala aj slastnú obednú pauzu, keď dcérenka chrní, aby som sa venovala Malému sólo (hráme sa spoločenské hry alebo si čítame). Lenže sa zdá, že to všetko je v očiach nášho syna málo. Striehne. Kdekoľvek sa Slečna pohne, je jej v pätách. Otravuje. Je protivný a háda sa. Dokonca odmieta ísť k starým rodičom spať, čo je hlboký regres. Som z toho unavená a znechutená. 
Navyše sa v posledných dňoch nejako kopia situácie, v ktorých z nečakanej strany príde komplikácia, mariaca plány a pôsobiaca sklamanie. K dobrej nálade to neprispieva. A tak keď je večer konečne po cca štrnásťhodinovej šichte matky a ženy v domácnosti slastné ticho, väčšinou odkväcnem príliš skoro na to, aby som svoje myšlienky a postrehy dokázala formulovať do slov.
Dnes som však bola upozornená na fakt, že hoci sa vonku viditeľne zjarnieva, na mojom blogu stále výdatne sneží. A tak som sa aspoň trocha pohrala s pozadím a naťukala sem pár viet, aby ctení čitatelia nedospeli k záveru, že sme načisto zosnuli.  

štvrtok 14. februára 2013

Previerka spokojnosti

Podľa údajov o priemernej dĺžke života by som mala mať tak akurát polovicu za sebou. Napriek tomu sa zdá, že niektoré veci si ma začínajú nachádzať až teraz. A vlastne dúfam, že ani nie. Vysvetlím.
Úvod: Nie sme majetní a nikdy sme neboli. Na druhej strane sme nikdy nemali núdzu a na slušný život nám vždy vystačilo. Úprimne musím povedať, že mi nikdy život bez luxusu nevadil. Rovnako ma vždy tešilo, že aj po hĺbkovej kontrole svojho vnútra som sa vždy našla ako taká, ktorá nezávidí našim majetnejším príbuzným a priateľom. Vážila som si to a chránila som si tento životný postoj, pretože som si uvedomovala, ako ťažko sa musí žiť, keď niekoho zožiera závisť a pocit krivdy...
Jadro: Pred pár dňami som bola Malého odprevadiť do školy. Vedľa ZŠ je aj budova súkromného gymnázia; majú spoločný dvor. No a v to ráno pred školou zastavilo obrovské biele Porsche. Nevystúpila však z neho nejaká nastajlovaná pipina, ale pani o čosi málo staršia ako ja. Bola decentne a kvalitne oblečená. Zo zadného sedadla vystúpilo dievča - tak asi trinásťročné - zaodeté rovnako decentne a kvalitne. Decentne a kvalitne zavreli luxusný voz a zamierili k bránam gymnázia. 
A vtedy to prišlo. Decentne, ale kvalitne ma pichlo pri srdci. Prvý raz v mojom skoro štyridsaťročnom živote. Možno to bolo práve preto, lebo človek vidí z luxusných áut často vystupovať dôležité nastajlované pipiny, nad ktorými sa dá akurát tak pousmiať (bez štipky závisti). Teraz to bola taká "obyčajná" rodina. Pristihla som sa pri tom, ako si to v duchu na zlomok sekundy s dotyčnou mamou vymieňam a som schopná dopriať svojim deťom luxus, aký v reálnom živote nezažijú.
Vyplašilo ma to. Znamená to, že sa zo mňa zrazu stáva nespokojná závistlivá osoba? Zaoberala som sa tým zážitkom celý deň a večer som sa zverila Drahému. Pousmial sa s tým, že sú mu nie neznáme tieto pocity (a jemu ako živiteľovi rodiny, ktorý v očiach tohto sveta zrejme nedokázal veľa, o to viac). Lenže mať tak skutočne mohutné finančné zabezpečenie by znamenalo veľké riziko, že presunieme našu nádej, istotu a závislosť z Pána Boha na majetok. Ľahko by sa mohlo stať, že prídeme o to bohatstvo, čo máme teraz. My aj naše deti.
Záver: Má pravdu. Odľahlo mi.
Upozornenie: Na prvý pohľad sa môže zdať, že pobožnosť so spokojnosťou je len psychologická barlička pre nemajetných a trápna výhovorka pre neschopných. Zdanie klame. V dnešnom svete je to fakt veľký zisk, za ktorým sa oplatí hnať...

utorok 12. februára 2013

Som zlý šaman

Šamanstvom by som sa, zdá sa, neuživila.
Moje frivolné poznámky o privolávaní jari našli dnes svoju odplatu. Že propagačný snehový poprašok? Dnes nám naváľalo dobrých dvadsať centi a pohľad z okna naznačuje, že Perinbaba ťahá aj nočnú. Jar je teda nateraz v nedohľadne.
Nuž ale spestrenia všedných dní sa nám predsa dostalo: Malý sa ráno zobudil s vracaním. Svoj šabľový tanec zopakoval doobeda ešte dva razy a potom si zakúril. Teplo si udržoval s prestávkami tak okolo tridsiatich ôsmich stupňov, čo nie je veľa, ale zvládnuť od sestry separovaného šesťročného umrnčaného maróda a zároveň poskytovať full service jeho mladšiemu súrodencovi, tak to bola úloha "přímo nelehká". 
Slečna mala z toho zážitok. Nechtiac sa stala svedkom bratovho vyprázdňovania žalúdka a celý deň o tom rozprávala: "Hacau kibika. Tak:... Poseau auticka a hacau. Pakau. Tak:..." Preklad: "Vracal do kýblika (rozumej do vedra). Tak: nasledovala názorná ukažka aj so zvukovými efektami. Pozeral rozprávku o autíčkach a vracal. Plakal. Tak: a ďalšia ukážka toho, ako jej big brother hučal."
Slečna má ale do pohody tiež ďaleko: lezú jej posledné stoličky (hurááá) a dusí sa slinami. Jej obľúbenou hračkou je "tyka" (kefka), ktorou si aj polhodinu šmátra v ústnej dutine a z polootvorených úst jej tečú potoky slín. 
Potešiteľná správa na záver: Drahý vyhodnotil momentálnu situáciu v našej rodine ako havarijnú a na zajtra oferoval na nás jeden deň svojej dovolenky napriek maximálnej pracovnej vyťaženosti. Vážim si to.

pondelok 11. februára 2013

Už aby to bolo!

S veľkou túžbou začínam vyhliadať jar.
Deti si za celú chladnú zimu naškrečkovali kopu energie, ktorú nemajú kde vybiť, a tak si púšťajú ventil, kde vedia, lenže väčšinou to ide na úkor mojich pocuchaných nervov. 
Malý je neznesiteľný. Doma sa nudí a nebaví ho už nič. Váľa sa po zemi a provokuje sestru. Vydáva celú škálu rôznych škrekov a pazvukov, z ktorých mi letí adrenalín do závratných výšok. Otravuje. Stále aby sa s ním niekto hral alebo mu dával nejaké podnety. Keby bol jedináčik, ešte by sa to dalo, lenže s dvojročným dieťaťom v pätách je to o držku. Množstvo nevybúrenej energie krásne vidno aj na jeho spánkovom režime. Zaspáva o deviatej a ráno dobrovoľne opúšťa lôžko o pol šiestej, piatok-sviatok...
Slečna má tiež vlastné vychodené chodníčky, ktoré ju už poriadne nudia, a tak si to spestruje po svojom. Napríklad ilustráciami na fádne biele steny. Našli sme po nej zopár majstrovských kúskov, čo na tom, že sme v lete kompletne maľovali celý byt?!
Počasie je zaujímavé. Kým v iných častiach vlasti sneh trhá elektrické vedenie, my sa tu solidárne pridávame len propagačným popraškom. Zima ale je ako v ruskom filme - vonku sa nedá vydržať viac ako štyridsaťpäť minút (odskúšané). Pred pár dňami to tu skoro vyzeralo na prichádzajúcu jar, takých príjemných niekoľko stupňov v plusových hodnotách a k tomu lákavé vône a vtáčí štebot. Dnes je to zas o mraze a ľade. Pokiaľ sa dá, vyháňam deti von. Vyviezli sme sa aj do neďalekého lesoparku, kde som medzi ostrovčekmi zľadovateného snehu objavila toto:
Doma som na počesť túžobne očakávanej zmeny sňala všetky dekorácie, pripomínajúce zimu. Zadovážila som si hyacint a uplacírovala som ho do jarného kochlíka. Pálim sviečky s kvetinovou vôňou a takmer so zanietením šamana privolávam jar. Obdobie, kedy sa dá zdivené potomstvo vypustiť na čerstvý vzduch a uštvať ho. Bez mokrých rukavíc a snehu v topánkach. Bez omrznutých prstov a otravnej kvapky pod nosom. Žiadne kombinézy, hrubé čiapky, šále a rukavice...
Už aby to bolo! 
 Ukážka tvorby nášho Picassa.

  A môj prísľub jari.

utorok 5. februára 2013

O prvom vysvedčení a neslušnej učiteľke

Minulý týždeň vo štvrtok sa rozdávali vysvedčenia. Malý o túto parádu prišiel, pretože sa ešte liečil v teple domova. A tak svoje prvé vysvedčko priniesol včera. 
Výsledky som očakávala, ale aj tak to bol príjemný pocit vidieť, že je naše dieťa bystré. A hoci v ich prípade sú mnohé známky ešte viac motivačné než odzrkadľujúce skutočný stav vedomostí, aj tak ma prekvapilo, že sa s prvákmi nikto nehrá: známkovaný je každý predmet, žiadne "slovné hodnotenie", ani zhrnutie prospechu v jedinej známke (ako dostávala napr. moja generácia). Pekne natvrdo známky zo všetkých predmetov. A ako bonus doniesol Malý aj oficiálne lajstro s pochvalou. Pekné od neho.
Vychválili sme syna do nebies a bolo vidno, ako jeho sebavedomie a dobrý pocit úmerne tomu rastie. Môžeme si to v jeho prípade dovoliť. Jeho ego fakt potrebuje viac masírovať ako sekať.
Poobede sme sa zastavili v Dráčiku, kde si Malý šikovník mohol vybrať niečo podľa svojho gusta v súlade s možnosťami našej peňaženky. Vybral si autíčkové Lego, ktoré si doma aj sám poskladal (návod obsahoval 43 krokov, takže brnkačka to nebola, ale zvládol to). Oslavný deň sme zavŕšili objednanou pizzou a blaženosť prvorodeného nemala hraníc.
V rámci zdieľnej nálady sa trochu rozhovoril o škole a hlavne o svojom spolužiakovi D., ktorý neposlúcha pani učiteľku a robí si, čo chce. A že pani učiteľka je na neho niekedy poriadne nahnevaná.
"A dnes mu aj povedala niečo veľmi neslušné," zveril sa mi. A hoci si nemyslím, že by sa pani učiteľka uchyľovala k vulgárnemu slovníku, viem, ako niektoré týpky dokážu učiteľa vytočiť, a tak som si radšej povahu toho "neslušného" dala vysvetliť.
"Môžem to povedať?" zasvietili malému ohníčky v očiach a to som sa už začala trocha báť.
"Môžeš," dostalo dieťa zelenú. Malý sa ku mne naklonil a zašepkal:
"Povedala mu ZAVRI ZOBÁK!!!"
Uf, odľahlo mi. Zároveň som rýchlo riešila dilemu, či nahlas mávnuť nad tým rukou, alebo nechať dieťa v predstave, že pani učiteľka je vulgárna fuchtľa. A tak som mu len opatrne naznačila, že to síce nie je také strašne neslušné, ale že pani učiteľka musela byť asi poriadne naštvaná, keď z nej niečo také vypadlo...
Kiež by "zavri zobák" patrilo ešte dlho k top neslušným výrazom môjho dieťaťa!



 

nedeľa 3. februára 2013

Každý vlastným tempom

Ešteže sa písaním blogu nedajú prenášať skutočné vírusy, inak by všetci láskaví čitatelia riskovali poriadnu nádchu. Som v havarijnom stave: v hrdle požiar a v nose prasknuté potrubie. K tomu nádherný chraplák á la Joe Cocker...
No ale o inom som chcela. 
Predvčerom som na ihrisku stretla jednu mamičku, s ktorou sme sa už dlhší čas nevideli. Jej synček je o štyri dni mladší od našej Slečny a stretávali sme sa náhodne ešte v poradni. Teraz sme si po dlhom čase porovnali deti. Výškovo rovnaké, akurát malý T. pôsobí robustnejším dojmom. Prvý veľký rozdiel sa dal povšimnúť pri tom, ako sa deti hrali. Slečna vyliezala a zliezala z hojdacích koňov a keď vyletela ako šíp na šmykľavku, druhá mamička zalapala po dychu. Slečna totiž už ide po schodoch tak, že nohy strieda a nedrží sa pritom. Vylezenie na šmykľavku a spustenie sa dole v jej podaní odhadujem tak na päť sekúnd. Malý T. je fyzicky málo obratný: po schodoch stále lezie štvornožky, mal problém aj skoordinovať si pohyby tak, aby si nohy nasmeroval správne do žľabu šmykľavky. Vraj aj chodiť začal neskôr a v podstate je veľmi komótny.
Zato keď milý T. otvoril malú malú pusu, spadla zase sánka mne. To dieťa súkalo krásne zrozumiteľné vety, čo vety - celé súvetia! K dokonalosti mu chýbalo už iba "R". A tak sme sa so smiechom zhodli na tom, že si každý ide vlastným tempíčkom a jedného dňa na ich začiatkoch nebude až tak záležať.
To je pravda. Dnes napríklad Slečna historicky prvý raz položila opakovane otázku "Peco?"
Najprv som si myslela, že zle počujem, ale v danom kontexte to dávalo zmysel. Keď sa to opakovalo ("Bábu bezejem hane." "Zlatko, bábu si nemôžeš zobrať do vane." "Peco?") a dieťa evidentne čakalo na odpoveď, nebolo viac o tom pochýb. A tu sa znova dokazuje, ako si každé dieťa ide vlastným tempom. Malý totiž veľmi dlho otázke "Prečo?" nerozumel a ani ju dlho nekládol. Máme natočené video, keď bol o čosi starší ako Slečna a na moju otázku "Prečo?" odpovedal áno/nie, čo bolo pre neho typické. Prvá vlna "prečo" otázok prišla oveľa neskôr - mal viac ako štyri roky, keď túto otázku vôbec objavil...  
Idú vlastným tempom, ale hlavne, že správnym smerom.

streda 30. januára 2013

Cejena masicka a iné

Domáci lazaret sa rozširuje. 
Predvčerom v noci si Slečna prikúrila a pri teplote okolo 38 stupňov sa hreje dodnes. Môj prvý odhad situácie - viróza, keďže žiadne iné príznaky nemala. Akurát ma znepokojovalo to, že si pomerne často šmátrala rukou v rozkroku a sťažovala sa, že ju tam "bojí". Nechcela som byť paranoidná, no zápal močových ciest nie je nič príjemné, a tak som dieťa dnes aj so vzorkou žltého moku odtrepala k lekárke. A aby nám nebolo smutno, vzali sme aj Malého, ktorý sa včera šťavnato rozkašľal. Na kolektív to do konca týždňa nevyzerá, no keďže rodičia môžu ospravedlniť dieťa len tri dni, potrebovala som štempeľ od odborníka.
Malý bol vyšetrený a uznaný za práceneschopného, našťastie vyfasoval len sirup na vykašliavanie. Slečnu som vyviezla do labáku (mimochodom, mala veľký zážitok z toho, že sa po dlllhom čase vezie v kočári), kde sa laborantka podujala pichnúť ju do prsta na krvný obraz a CRP. Čakala som paniku a vresk. Lenže nič sa nedialo. Dieťa si s preveľkým záujmom prezeralo krvavý prst a v pohode sledovalo aj naberanie materiálu pipetou. Vonku sme prst utreli a bolo. Malý sa na to veľmi chcel pozrieť, čo som mu však zatrhla, pretože kočík s chorým dieťaťom a odkväcnutého prváka k tomu by som už nezvládla. Pri čakaní na výsledky sa Slečna zamyslela, otrčila mi pred nos malý prst (mimochodom úplne iný ako ten pichnutý) a hlbokomyseľne predniesla: "Teta masicku cejenu dava!" (Teta mastičku červenú dala.) Svätá prostota! Krv považovala za červenú mastičku, ktorú jej teta z neznámych príčin nagebrila na prst...
Skrátim to. Výsledky sú v norme, moč negatívny, takže moja prvá diagnóza sa ukázala ako správna. A tak zrážam dcérenke teplotu a presviedčam ju, že v tomto stave nemôžeme ísť von (podotýkam, že na jej náladu a fyzický výkon choroba nemá skoro žiadny vplyv. Až na očká, svietiace ako baterky, by nikto netipol, že je chorá.)
Na záver pripájam zopár Slečniných jazykových perál aj s prekladom:
hajim bojet - varím obed
tysku bezejem - knižku (si) zoberiem
uki hapkebe - ruky lepkavé
pesek peneny - prštek špinavý
okoje boje! - okuliare dole!
da tuniky - dva koníky
baba tuciku - bába (v) kočíku
tyku pastu cem - kefku (a) pastu chcem
tusku tysije - trošku kyselé

pondelok 28. januára 2013

Sám doma

Malého skosila nádcha. Nič vážne, ale dosť na to, aby sedel pekne v teple a prelieval sa zázvorovým čajom s medom. 
Keďže bude mať na jar sedem rokov, trúfame si ho občas za istých okolností nechať doma samotného. A tie okolnosti nastali napríklad včera doobeda. Malý ostal v teple domova sám a bez protestov tak trištvrte hodinu. Po našom návrate sa tajuplne usmieval, čo neveštilo nič dobré.
"Nachystal som zatiaľ ockovi desiatu," pochválil sa prvorodený a ťahal ma do kuchyne. Na linke som našla toto:
Dojalo ma to. Odporučila som potomkovi, aby z chleba odstránil bobule hrozna (fotené až po tomto úkone), pretože hrozno sa k tomu veľmi nehodí. No to som netušila, že hrozno by vlastne nebolo to najhoršie, čo neboráka ocka k salámovému chlebu ešte čakalo...
"A to nevieš, čo je vnútri," nadšene sa chvastal Malý ďalej a ja som stuhla. Nechala som si teda so zatajeným dychom predviesť, čo sa nachádza pod prvou vrstvou.
"Je tam syr, salám, Lučina, cibuľka a MEDÍK..." vyratúva dieťa pyšne. Potom sa vráti k hornej vrstve: 
"A medíkom som prilepil aj ten salám," predvádza mi svoj výtvor. Odliepa jedno koliesko z chleba a za ním sa ťahá tenká lepkavá nitka medu. 
Prichádza Drahý. Malý ho rovnako nadšene informuje o svojom nezištnom počine. Drahému úsmev pomaly hasne z tváre a ja sa potichu veľmi dobre bavím. Čakám, čo príde. Bude to drsný test otcovskej lásky...
Ocko obstál. Pod radostným synovým dohľadom do seba pomaly súka pripravený pokrm. Už sa síce neusmieva a keď to dieťa nevidí, zúfalo gúľa modrými očami, ale zjedol a pochválil. Potom jemne udelil synovi ponaučenie o vhodnej a nevhodnej kombinácii potravín. Synček chápal a jeho city ostali nezranené. Drahého tráviace ústrojenstvo tento atak prežilo bez úhony.
Mám rada svoju rodinu!

streda 23. januára 2013

Orodujem v škole

Dnes som bola po dlhšej úvahe orodovať za svoje dieťa v škole. Malý má problém a zdá sa, že si nevie poradiť.
Náš prvorodený je komplikovaný. Je bystrý, šikovný, ľahko sa učí aj chápe, ale v citovej oblasti a socializácii je za opicami. Bolo to tak vždy. Vzhľadom na jeho citovú labilnosť, nezrelosť a napútanosť na nás sme odjakživa riešili dilemu, nakoľko mu jeho plachosť a neschopnosť brániť sa máme tolerovať a nakoľko ho nechať, aby si poradil sám (nie je predsa zdravé, aby sme mu stáli celý život za zadkom a ťahali za neho horúce gaštany z ohňa pri prvom náznaku nejakého problému).
Pri nástupe do školy na neho dopadla ťažká rana osudu - jeho najlepší kamarát zo škôlky sa dostal do vedľajšej triedy. A tak bol nútený hľadať si nové väzby, čo je v jeho prípade úplná pohroma. Zdalo sa, že nový kamarát a spolusediaci V. bude dobrá voľba: obaja tichí introverti bez chuti prezentovať sa verejne v dobrom či zlom svetle. Lenže v prípade V. platí to staré známe o tichej vode, čo brehy myje. Zistil totiž (a to veľmi skoro), že Malý je bezbranná trúba, a tak si z neho spravil terč vlastných "vtípkov", ktoré zahŕňajú neustále drobné provokácie a pokúšania v dobe, keď to nikto kompetentný nevidí. Bola som toho svedkom na otvorenej hodine hudobnej výchovy: V. do nášho Malého ryl, bral mu pero, mával mu papierom pred očami a šteklil ho nonstop. A to naše motovidlo namiesto toho, aby milému V. jednu priateľskú vrazil (čo by som v tomto prípade napriek preferencii pacifistického riešenia problémov tolerovala) alebo mu aspoň rozmetal peračník, sa zmohol iba na to, aby provokatéra odháňal a hneval sa (čo len prilieva olej do ohňa). 
Konzultovali sme to doma nespočetne veľa ráz. Dávali sme Malému rady, vysvetľovali sme mu to, komunikovala som aj s mamičkou V., ktorá synovi dohovárala, ale náprava bola vždy iba krátkodobá. Trápilo ma to, ale stále som mala pocit, že ho v tom ešte nechám. No po prázdninách sa situácia zhoršila: Malý si začal vymýšľať dôvody, prečo "nemôže" ísť do školy: boľavé hrdlo, svalovica. Keď som na neho pritlačila, vypadlo z neho, že už má toho plné zuby, že sú v škole deti, čo mu idú na nervy, vrátane V... Bol zničený, a tak som dospela k rozhodnutiu, že je čas zasiahnuť.
A tak som dnes ráno nakráčala do školy a požiadala som učiteľku, aby chlapcov rozsadila. Vysvetlila som jej celú genézu problému. Úprimne sa čudovala, čo ma neprekvapovalo - V. si dal záležať, aby jeho konanie nebolo nápadné a naše teliatko nemalo ani len odvahu požalovať to vyučujúcej... Každopádne je odo dneška Malý presadený. Nie je dvakrát nadšený a pýta sa, kedy zas budú môcť sedieť spolu (trafí ma z neho šľak!) Zároveň si uvedomujem, že JEHO problém to nijako nerieši a najlepšie by bolo, keby sa dokázal brániť sám, než sa stane obeťou skutočnej šikany. Ale ako ho k tomu priviesť? A teď, babo raď!  

utorok 22. januára 2013

Jazykové okienko

Dnes ma moja dcéra ohromila informáciou: "Susau baom."
Vo väčšine prípadov jej migzičtine rozumiem. Nooo, priznávam, že niekedy (tak dobre, ČASTO) k tomu potrebujem kontext. Ale keď na mňa Slečna vyďafne niečo zo svojej sprznenej verzie materinského jazyka in medias res, som v koncoch. Vtedy sa snažím zachovať dekórum aspoň tým, že súhlasne zahmkám a dúfam, že sa dieťa uspokojí a nebude nástojiť na konverzácii. Lenže dnes bola táto informácia pre druhorodenú taká podstatná, že ma vzrušene hypnotizovala a zjavne sa dožadovala komentára k veci. Až na to, že som netušila k akej. A tak mi neostávalo iné, len voliť možnosť pokus-omyl:
"Skúšal balón? Čušal balón?" 
Dcéra sa na mňa dívala ako na pomätenú a len netrpezlivo krútila hlavou: "Susau dui baom!"
Žhavila som mozgové závity a vybavovala som si všetky čerstvé balónové zážitky. Konečne ma osvietilo: 
"Fučal balón???" Dieťaťu sa rozžiarila tvárička a nadšene gestikulovalo: "Dyja boa!" (Diera bola.)
Nuž, naše mladšie dieťa vie svojimi komunikačnými (ne)schopnosťami potrápiť. Až keď s ňou človek strávi veľa veľa času, môže machrovať a na žiadosť "osek chuchi" podá dieťaťu rožtek suchý, na výkrik "cucun oký!" pochváli cencúľ veľký a na požiadanie "tusat itki" ju ocko kusne do riťky...
Smerom k bratovi je výrečnejšia: "Damito!" "Neaj ma!" alebo "Puti ma!" nepotrebuje preklad.
A tak si tu denne skúšam svoj lingvistický ostrovtip (nepotrebuje niekto rozlúštiť nejaký exotický jazyk?) a dúfam, že sa v dohľadnej dobe "pujik" zmení na puding, "uce" na rukavice a "capce" na papuče. Zatiaľ sú akékoľvek pokusy vyčistiť jej jazyk neúspešné:
"Zlatko, to je VODA a nie HODA. Povedz v-v-v-v-voda!"
"J-J-J-J-HODA!"

piatok 18. januára 2013

Blahodárne účinky stereotypu

Ako som správne predpokladala o pár príspevkov nižšie, náš život opäť dostal pevnú štruktúru. Dni lenivo plynú a neraz sa podobajú ako vajce vajcu. Po všetkých vzrúšach predsviatočného a medzisviatočného obdobia však teraz na stereotyp nefrflem. Naopak, mám pocit, že má na moju nervovú sústavu blahodárny upokojujúci účinok.
Náš bežný deň vyzerá teda približne takto: 
Oficiálny budíček je o 6.45 (Malý je v tom čase už väčšinou dobrovoľne hore a Drahý sa šľachtí v kúpeľni. Slečna zväčša vstáva zároveň so mnou.) Do 7.40, čo je čas odchodu z domu, stihnem urobiť deťom aj sebe raňajky, Malému desiatu, nachystať školákovi čisté veci na oblečenie a skontrolovať mu školské veci, nahnať protestujúce potomstvo, aby sa najedlo, umylo a prezlieklo. Po tom, ako odprevadíme Malého do školy, dáme si so Slečnou obvykle malú prechádzku (momentálne máme vyhlásený 2. kalamitný stupeň, takže o sneh nie je núdza) a zastavíme sa v obchode. Doma si urobím kávu (svetlý bod) a Slečna zblajzne druhé raňajky. Potom sa hráme (čítame si knižky, modelujeme z plastelíny, hráme sa s plyšákmi a bábikami, pozeráme Spievankovo) a ja sa snažím medzitým trocha upratať a navariť. Pokiaľ to počasie dovolí, ideme ešte na chvíľu von. O 11.40 sa Malému 3x do týždňa končí vyučovanie, a tak ho cestou z prechádzky vyzdvihneme a ideme sa domov najesť. Dva razy v týždni sa vyučovanie končí o 12.35, čo znamená, že Slečna sa už najedená uloží spať a ja som nútená nechať ju spiacu samú doma, kým skočím po Malého. Slečna spí cca od 12.15 do 14.00 plus mínus. Najneskôr o 14.30 ju prinútim vstať, aby nám vyšiel krok do večera. Kým mladšie dieťa spí, staršie má povolený počítač a ja sa uchyľujem k obľúbeným kratochvíľam osamote s druhou kávou (druhý svetlý bod). Neskôr sa s Malým hráme nejaké hry, kým sa jeho sestra nezobudí. Poobede ideme všetci opäť von. Po návrate si Malý robí úlohy a potom sa tu motáme spoločne do času, kým príde Drahý z práce (okolo 17.00) - môj tretí svetlý bod. Sily sa tak trochu rozložia, ale do 20.00 je ešte ďaleko. Čas trávime rôzne, ale čím bližšie k večeru, tým viac vyhliadame k poslednému svetlému bodu dňa - keď sa deti chystajú spať. O 20.00 lezú do vane, pred pol deviatou sú v posteli a o 21.00 je u nás väčšinou už slastné ticho. 
O žiadne vzrúšo momentálne nestojím. To jediné, čo nám čerí domácu hladinu je počasie, ktoré sa snáď úplne zbláznilo. Sype a sype a fúka a mrzne. "Hore brehom, dole brehom, zapadla mi chajda snehom...", ale k tomu sa snáď dostanem v najbližšom príspevku aj s patričnou fotodokumentáciou.

štvrtok 10. januára 2013

Večerný dialóg

Slečne sa rozväzuje jazyk čoraz viac. Žiaľ, ešte stále platí, že jej rozumejú len najbližší príbuzní a ostatní potrebujú tlmočníka. Tak schválne, čo je to: "Hijo pí" ?
Najviac sa berie rečniť pred spaním. Šľahnúť ma ide. Namiesto toho, aby potichu čakala na Morfeovo náručie, dáva sa diskutovať na rôzne témy. Napríklad dnes. Uložím ju, zhasnem, pomodlíme sa, zaspievame si, dáme si dobrú noc a potom to začne:
"Simaaaa! Brrrrr!"
"Už som zatvorila okno, nebude ti zima. Spinkaj."
"Hašuš cem."
"Vankúš si si pred chvíľou vyhodila z postieľky."
"Ano, cem!" (Vstávam a podávam jej vankúš.)
"Dyku nyje."
"Tak si daj deku nabok, keď ju nechceš a spi."
"Maminke haha."
"Nepôjdeš spať k maminke, každá máme svoju posteľ. Spinkaj už."
"Hoje macku mam."
"Áno, mačka je hore a spí. Aj ty už konečne spi."
"Macku cem."
"Ticho!"
"Pisimsi macku."
"Nepôjdem ti teraz po byte zháňať mačku a DOSŤ!!! SPI!!!"
Po chvíli ticha: "Pim... Pim... Pinkam...."
"Keď spinkáš, tak nerozprávaj a už TICHOOO!" Rozhodla som sa akýkoľvek ďalší pokus o nadviazanie rozhovoru bojkotovať. Lenže dieťa je neúnavné:
"Pinku mam... Pinku mam... Sikam!"
"Áno, plienku máš a môžeš do nej cikať!"
"Takať nyje. Fúúúj!" (Zopakované trikrát, kým sa neozvem.)
Konečne je z postieľky počuť len funenie, ako Slečna dvadsaťkrát mení polohu. Potom tiché "žuch", ako z postieľky letí vankúš aj deka. Napokon sa dieťa prestane hmýriť. Leží v prázdnej postieľke na holej plachte, nezakrytá - ako každú noc. Celé to trvalo 25 minút.

Mimochodom, hijo pí = ujo spí...

streda 9. januára 2013

Trochu meteorológie

Počasie sa tejto zimy s nami vôbec nebabre. Už nám doprialo snáď všetko.
Pred Vianocami snehová nádielka. Tá sa tesne pred sviatkami roztopila, aby ráno pred Štedrým dňom opäť nasnežilo. Večer pred Štedrým dňom do toho napršalo a v noci to zmrzlo. A tak kým si naše príbuzenstvo v Nemecku užívalo neuveriteľných plus pätnásť, u nás to pripomínalo Andersenovu rozprávku. Všetko sa to lesklo a kĺzalo. Zo všetkého horizontálneho viseli cencúle a stromy pripomínali zo skla vyrobený gýč. Pre šoférov nočná mora.
Okolo Silvestra zas príjemných plus desať. Slniečko svietilo a vo vzduchu bolo takmer cítiť jar. Pred pár dňami prituhlo a včera snežilo (deti boli tri razy vonku a vyčíňali ako zmyslov zbavené. Trikrát som všetko sušila a zotierala na chodbe mokré šlápoty.) Nuž a dnes tri stupne nad nulou a všade nechutná čľapkanica. Nebolo kam stúpiť, kanály nebrali a všade stálo niekoľko centimetrov vody. Cesta ráno do školy nám trvala dva razy toľko, pretože na to, ako sa nebrodiť po členky v ľadovej kaši a zachovať Malému suché chodidlá do vzdelávacej inštitúcie, bolo treba naplno využiť strategické myslenie. 
Poobede sme sa zastavili u svokrovcov. Cestou tam na náš Megan zmenil na polievacie auto v akcii. Všade vody ako týždeň po potope. Deti si u Babky a u Dedka D. ešte trocha užili zvyšky mokrého snehu, aby potom vnútri zblajzli pol bábovky s čajom. "Toko sihuuuuu!" nadchýnala sa Slečna (vraj "toľko snehuuu!") 
Nuž a večer po kúpaní sa druhorodená započúvala do klopkania na strešné okno a vyhlásila s nadšením: "Sinsi!" (sneží). 
"Nie zlatko, to prší..."
"Pesí," opravila sa Slečna už menej nadšene. Ani ja nesálam nadšením. Vôbec netuším, čo ma čaká ráno pri pohľade z okna!
 Vyzeralo to aj takto.
 Zabudnuté odrážadlo, obalené ľadom.
 Cencúle, cencúle...
Sklenené stromy na Štedrý večer.

pondelok 7. januára 2013

Do normálu

Dnes sa končia vianočné prázdniny. Zajtra nabehneme na normálny režim (dúfam).
Nie že by sa mi minulé dni nepáčili. Bolo to fajn. Aj deti boli móresné, aj zdraví sme boli. No z mojej strany to bolo také trochu dýchavičné. Najmä po Novom roku zo mňa opadol stres posledných mesiacov a dostavila sa taká rozklepano-mdlovitá reakcia. Veď od októbra sa v niečom plácame: moja viróza a následný zápal pľúc, v náväznosti na to kiahne oboch potomkov, potom predvianočné prípravy, sviatky, Drahého jubileum... Išlo to tak nejako jedno za druhým a na jeden nádych. Mám skrátka duševnú svalovicu.
Ale nesťažujem sa. Viem, že mám byť za čo vďačná. Všetci sme zdraví a máme sa radi. Veľmi si želám, aby to tak ostalo celý nadchádzajúci rok. 
A tak mi je na jednej strane aj trochu ľúto, že sú sviatky za nami, no na druhej strane sa už celkom teším na normál. Život bude mať zas "řád". A ja si potichu popri upokojujúcom stereotype všedných dní doliečim pocuchané nervy. Si myslím. Jedine že by Malý na počkanie privliekol zo školy nejakého ďalšieho zaujímavého vírusa...