O mojich špinošoch

Moje deti sú čuníci. Je až neuveriteľné, ako dômyselne sa vedia zagebriť hocičím. Malému dávam nové veci s hlbokým povzdychom, pretože zachovať mu nejaké kusy oblečenia bez neoprateľných škvŕn je úloha hodná čarodejníka Gandalfa. Slečna ide neomylne v bratových šľapajách...

Od kožnej máme tri kelímky zarábaných mastí na delikátnu pokožku našej druhorodenej. Naša druhorodená je však koumák a ja som nedávno hrubo podcenila jej vynaliezavosť. V nestráženom okamihu (koľko môže trvať odniesť hrnček od kávy do drezu a vrátiť sa do izby?!) sa nejakým činom dostala k mazadlám a vybrala si to najhoršie možné: ichtyol. Predstavte si čerstvo zarobenú maltu sýtohnedej farby. Za štvrť minúty si dokázala ten sajrajt rozotrieť hojne na tričko, podbradník, tepláky, body, ponožky a ušlo sa aj bielej plachte. Čo sa dalo, to som preprala v rukách a zbytok za mňa dorobila práčka, aj keď z plachty a podbradníka to celkom nevyšlo. Tričko bolo doslova neoprateľné a letelo do koša.

V sobotu bola u nás moja kolegyňa aj so synom B. Chlapci sa pekne hrali celý čas, akurát koncovku nezvládli. Objavili púder na Slečnin vyparený zadok a nenapadlo im nič lepšie, než sa ním ohadzovať. Keď návšteva odišla, musela som dať prať Malého oblečenie komplet, prevliecť periny a plachtu, vyprášiť plyšáky a záves, pozametať a poumývať dlážky nielen v izbičke, ale aj na exponovaných miestach celého bytu. Malý musel vydržať večer odrhnutie hlavy šampónom, lebo vlasy, hoci krátke, dostali jemný šedivý nádych. 

Nečudovala by som sa, keby po týchto výkonoch dostali aj moje vlasy jemný šedivý nádych, hoci nie od púdru!

O posunutom čase a (ne)zničenom živote

Zmeny času nemám rada, už som o tom písala na jeseň. Zvlášť za mladších liet som neobľubovala práve tento jarný posun: o hodinu menej som v noci spala, och-och-och, ja úbohá! Teraz sa na tom môžem iba smiať.

Kupodivu sme víkendovú zmenu prežili úplne v pohode a hodina nám nechýbala. Ba trúfnem si povedať, že pri vyčerpávajúcich dňoch a ešte náročnejších nociach mi mínus jedna hodina padla celkom dobre: v nedeľu sa deti zobudili o 7.30 namiesto o 6.30 a hneď to nebolo také depresívne.

Akurát Slečna má problém. Nachádzame sa totiž vo fáze, že dva spánky sú jej veľa a jeden málo. Myslela som si, že časový posun nám pomôže. Včera išla spať len raz poobede a pospala si skoro dve hodiny. Večer už bola unavená, ale dalo sa to zvládnuť. Dnes sa vypýtala spať na obed a potiahla svoju obligátnu hodinu a štvrť. Nepodarilo sa mi ju presvedčiť, že do večera je ďaleko a mala by sa odporučiť do ríše snov ešte aspoň na ďalších šesťdesiat minút... A tak nám robila spoločnosť od 13.00. O 19.00 doslova odkväcla. Nuž, zdá sa, že predsa len jej ešte budem musieť dopriať dva spánky, hoci to znamená dlhšie zaspávanie večer (naposledy až po deviatej).

Nejako to zvládneme, o život nejde. Iní riešia oveľa závažnejšie problémy. Ako napríklad Malého spolužiačky v škôlke. Malý sa pri odchode prezliekal hneď vedľa rovnako na obed odchádzajúcej spolužiačky L., ktorá informovala svoju matku: "Dneš boli na mňa všetči dobrí. Len Žinka ša na mňa vonku uražila a povedala mi, že šom jej žničila život..."

Posun času nám život nezničil, čomu sa nesmierne teším.   

O tmavokožcoch

Teplé slnečné lúče nás oblažujú ešte len asi týždeň a my so Slečnou sa už farbou pokožky pomaly začíname približovať rómskemu etniku. Sme skrátka tmavokožkyne.

Keď som bola malá, pôsobila mi moja pleť trápenie. Bodaj by nie. Veď všetky princezné boli blondínky s nádhernými modrými očami a s alabastrovou pokožkou. Ešte aj tmavovlasá Snehulienka mala podľa popisu "líčka biele ako sneh". No a ja som mala vždy ďaleko do éterickej bytosti: čierne oči, hnedé vlasy a pokožka, čo po prvom obliznutí slnkom vyzerala zakaždým ako po dvojtýždňovej dovolenke na Jadrane. Až neskôr, keď mi rozprávkové bytosti prestali byť vzorom, som pochopila, akú mám veľkú výhodu: žiadne UV faktory nad päťdesiat, žiadne spáleniny, ani nekonečné vypekanie sa na slnku či v soláriu, aby som dosiahla opálenú pleť.

Túto genetickú informáciu som zjavne predala svojej dcére. Keď sa narodila, bolo z nej obyčajné ružové bábätko. To však na moje znepokojenie na druhý deň začalo žltnúť. Sestričky poctivo každý deň kontrolovali nemluvňaťu bilirubín, lebo mali rovnako ako ja pocit, že na vine je novorodenecká žltačka. Nebola. Hodnoty boli vždy v norme a dieťa čoraz žltejšie a okrovejšie. Dostávalo mne známy zimný kolorit. V zime má aj moja pokožka jemne žltkastý nádych. Lekárka mi odporučila dcéru čo najviac vystavovať slnečným lúčom. Lenže Slečna sa narodila v polovici novembra a pri odchode z pôrodnice lialo ako divé. Dni boli zamračené a krátke. Bolo to ako poslať Marušku v zime na jahody (ozaj, bola Maruška blondína s modrými očami..?) Až jarné slnko začalo naše dieťa meniť zo žltokožca na tmavokožca. Ako aj mňa.

Dnes večer kamarátka D. so smiechom skonštatovala, že Slečna vyzerá, ako keby som ju denne opekala v soláriu. Dúfam, že moja dcéra nezdedí aj moje pradávne komplexy a že svoj fototyp pojme ako prednosť!

O hokeji

Malý má povolených niekoľko počítačových hier, primeraných svojmu veku. Doteraz naplno viedli "autíčkové" hry. Nedávno objavil čaro NHL a jeho obzory sa značne rozšírili športovým i zemepisným smerom.

Napriek tomu, že je náš syn športovo zdatný, nikdy nejavil zvýšený záujem o tento druh kratochvíle. Zdá sa však, že hokej ho uchvátil. Celkom solídne zvláda počítačovú NHL na základnej úrovni, chápe pravidlá a zaujíma sa konečne o niečo iné, ako len o automobily. Okrem toho, že ho baví prezerať si tímy zámorskej ligy (čo na tom, že ich má rozdelené po svojom: "Piloti", "Železničiari, "Pingovia" - a nepýtajte sa ma, kto je kto), začal sa zaujímať aj o geografiu v širšom, ako len v miestopisnom meradle.

Napríklad si overoval, s ktorými krajinami susedí Slovensko a začal evidovať štátne vlajky. Viete, aký štát má túto vlajku? 

Podľa nášho syna FAJČIARSKO...

Niekedy sa hrá na hokej aj sám. Nasadí si cyklistickú prilbu, tričko si oblečie naopak (vtedy má väčšinou obrázok na chrbte ako na drese), šermuje pidihokejkou, ktorá mu bola dobrá ako trojročnému a robí po byte piruety. Najprv mal pokusy navliecť si aj svoje doteraz nevyužité kolieskové korčule, ale to som mu rýchlo zrušila - na laminátových dlážkach by si koledoval prinajmenšom o otras mozgu (a bolo by po hokejovej kariére...)

Občas si k tomu imaginárnemu zápasu vyrobí aj vlastnú upútavku. A keďže sa mu kvôli mesiacu a hviezdam nesmierne páči turecká zástava, vyrobil si nasledovné:

Hmm, ľadový hokej Slovensko - Turecko... Uvažovali sme s Drahým, či to nie je prorocká vízia. Ak bude náš národný výber pokračovať v trende posledných rokov, nie je vylúčené, že skončíme v jednej  výkonnostnej kategórii s Turkami.

Neďaleko nášho bydliska sa nachádza hokejový obchod. Dá sa v ňom kúpiť všetko od výstroje po dresy NHL. Ešte prednedávnom chodil okolo neho Malý v rámci prechádzok bez povšimnutia. Teraz stojí pri výklade a vzdychá. Lenže ja mu dres za päťdesiat eur nekúpim. A tak sme sa veľmi vhodne dostali do debaty o značkových a neznačkových veciach. Zaujímavé, aké má hokej širokospektrálne výchovné využitie!

Knižnica po druhé

Jedným z viacerých benefitov našej MŠ je pomerne časté navštevovanie miestnej knižnice. Je to možno aj tým, že zo škôlky do svätostánku literatúry je to čo by kameňom dohodil. Akokoľvek, veľmi vhodne sa tým masírujú malé mozgy k tomu, aby si vytvorili vzťah ku knižkám. V rámci "marca - mesiaca knihy" si museli deti dokonca priniesť do škôlky svoju obľúbenú knižku, motívy z ktorej potom kreslili. Ich diela sú vystavené práve v spomínanej knižnici.

No a Malý ma dnes na ceste domov príjemne prekvapil. Vyjadril túžbu znova chodiť do knižnice. Už som písala, že jeho záujem o literatúru je - na moju veľkú ľútosť - pomerne zanedbateľný. Ešte aj jeho ročná sestra ho strčí do vrecka, čo sa chtivosti po čítaní týka. Do knižnice sme prestali chodiť minulý september, pretože to bolo o ničom. Knihy som mu prakticky vnútila, ale do čítania sa mu nechcelo...

A tak aj teraz som sa snažila situáciu zľahčiť (a maskovala som tak svoje nadšenie):

"A načo tam budeme chodiť? Aj tak si nič nechceš so mnou čítať."

Dostalo sa mi ubezpečenia, že sa mýlim. Nuž, kula som železo, kým bolo horúce a hneď sme teda zamierili obnoviť svoje členstvo v miestnej pobočke. Najprv som poobdivovala výtvarné výtvory škôlkárov (vrátane svojho syna) a potom som mu dala voľnú ruku pri výbere. Mal rýchlo jasno, čo chce. Ja som zatiaľ napochytro prehrabala policu s leporelami, aby ani naše čtivé batoľa neprišlo skrátka.

Doma som si uvedomila, že som si na seba uplietla bič, pretože keď Slečna zaspala, namiesto chvíľky pre seba som musela dieťaťu čítať Lokomotívu Tomáša. Nevadí. Hlavne, aby to Malého neprestalo baviť!

A tu sú naše dnešné úlovky:

Príma deň

Včera som mlela z posledného. Dnes je všetko inak.

Včera večer na mňa doľahla kríza. Triasla som sa od zimy, bolel ma celý človek a každý pohyb navyše bol utrpením. Mala som pocit, že sa sklátim. Teplota bola v norme, a tak som napokon usúdila, že som "iba" unavená. Slečna zaspala o ôsmej a ja som ju o hodinu nasledovala. Nič to, že sme boli v noci asi päťkrát hore, vstávali sme pred pol ôsmou, čo pre mňa činí neuveriteľných desať a pol hodiny na lôžku. Navyše, už od rána bolo jasné, že nás čaká krásny deň.

Po raňajkách sme naložili deti do auta a odviezli sme ich do prírody. Celé dopoludnie sme ich preháňali na čerstvom vzduchu, vyhriatom na skvelých 21 stupňov. Chlapi hrali futbal a ženy sa hrabali lopatičkou v štrku, behali a behali a behali... Slečne vôbec nevadilo, že vynechala jeden spánok. Zato keď sme sa vrátili na obed domov, najedla sa a tri hodiny bola mŕtva.

Neplánovala som ostať doma, keď bolo vonku tak nádherne. A tak som ratolesti nasýtila, zbalila a šup-šup von k jazeru. Tam sme sa náhodou stretli s kolegyňou a jej deťmi, Malý mal teda vítanú spoločnosť. Naháňali sa s kamošom B., ryli spolu v piesku a lozili po preliezkach. Slečna lietala ako zjašená. Občas si ľahla na brucho do pieskoviska a robila rukami motýľa. Keď sme sa so západom slnka vrátili domov, vytriasla som z potomkov za mech piesku a veci leteli hneď do práčky. Zaujímavé. Aj tak som musela pozametať celý byt a nechápem, ako sa za pár minút mohlo v izbách nabrať ešte toľko piesku!

Každopádne to bol krásny deň s krásnym počasím a v mojom prípade s krásnou dávkou energie ako bonus. Zajtra nás čaká ďalšia rodinná oslava. Počasie vraj bude rovnaké ako dnes. Ešteže tak.

A takto u nás zúri jar.

Konečne vonku!

Dnes nám počasie začalo priať. Bolo slnečno a sympatických štrnásť stupňov. Síce občas zafúkalo aj trochu mocnejšie, ale to nám nebránilo byť konečne vonku aj cez obed aj poobede. Hurááá!

Vybrali sme Malého zo škôlky, nasadli do auta a odviezli sme sa na jedno zo vzdialenejších ihrísk. Jeho prednosťou je povrch: drevená drť na celej ploche a asi tridsať lanových preliezačiek, kolotočov a šmykľaviek. Keď sme tento priestor navštívili naposledy (na jeseň), Malý sa konečne osmelil a v pohode vyliezol aj na najvyššiu šmykľavku. Očakávala som teda ten istý výkon aj dnes. Omyl. Vyliezol do polovice a jačal, že sa bojí. Lenže mu to nedalo, a tak sa o to ešte niekoľkokrát neúspešne pokúsil. Svoju prehru prežíval veľmi emotívne: zúril, kopal do preliezok a mračil sa ako čert do jasličiek. Zato Slečna bola nadšená. Podľa mňa by nemala problém ani s inkriminovanou šmykľavkou, ak by som jej dala šancu. Fascinovalo ju pieskovisko. Premŕvala piesok medzi prstami a očarene do neho ryla požičaným náradím. Spomenula som si na jej brata v tom istom veku, ktorý mal z pieskových rúk hrôzu a do pieskoviska by som ho nedostala ani násilím... Po nejakom čase začal prvorodený vzdychať, že je tam nuda, a keďže už bol najvyšší čas dvihnúť kotvy, pobrali sme sa domov.

No len čo sa naša Slečna vyspala, vybrali sme sa von opäť, tentoraz na naše ihrisko. Bolo plné, všetci mali zrejme to isté nutkanie vyvenčiť potomstvo v peknom počasí. Slečna bola vo vytržení. Kľučkovala medzi deťmi, nevadili jej ani starší jedinci, od ktorých jej občas hrozilo K.O. Aktívne spolupracovala: vymieňala si s deťmi hračky na pieskovisku, alebo si vybrala nejakého dospelého, postavila sa mu zoči-voči a vyškierala sa mu do tváre. Zato Malý sa nervózne hral pol metra od nás a hundral, prečo je tam tak veľa ľudí. Typické. Znova som sa empiricky presvedčila o tom, aké sú naše deti povahovo odlišné. Domov sme sa vrátili skoro za tmy. Mám dosť, ale konečne sa nám podarilo užitočne stráviť voľný čas. Hurá! 

O mozgových závitoch a rastúcich deťoch

Zmieňovaný nedostatok energie pretrváva. Večer mi skrátka mozgové závity skratujú. A pritom by bolo o čom písať.

Napríklad o tom, že sme zohnali koberec aj sedačku (hurá!), a to aj vďaka hrdinskému výkonu starých rodičov, ktorí obetovali jedno sobotňajšie predpoludnie v prospech starostlivosti o vnúčatá. Bol to zrazu neuveriteľný zážitok vyjsť si niekam s Drahým vo dvojici, hoci v lietaní po obchodoch nebolo nič romantického. Ak som to dobre počítala, naposledy sme boli niekde sami v júni 2009. Hmmm....

A detičkám rastú telíčka aj rozumčeky. 

Slečna sa dokáže sama naraňajkovať. Chlieb si síce ešte sama neodkrojí, ale na kocky nakrájaný zje bez problémov. Naučila sa piť z "jupíkovej" fľaše. Príde mi ohlásiť pokakanú plienku (drží sa za zadok a významne ma informuje, že "a-a-a-a"). Nuž, aj šerbel sa už zrejme čoskoro dožije svojej slávy. A dcérenka sa sama aj vyzlečie: stiahne si ponožky a teší sa, že má nohy "bsé". Naposledy sa jej podaril striptíz do pol pása, keď nejakým činom prišla na to, že sa ruka dá elegantne vytiahnuť z rukáva a body následne stiahnuť po holý pupok.

Malý chodí do škôlky rád, dnes sa pochválil, že bol služba. Na moju otázku o pracovnej náplni odpovedal, že služba pomáha pani učiteľke nosiť veci, splachuje záchody a stiera mopom dlážku v umyvárke. Tak to mi až také skvelé neprišlo (načo je v škôlke upratovačka?), ale nekomentovala som to. Synček sa častejšie snaží o veľkácke výkony aj doma: hĺbkovo si uprace sám od seba izbičku (a chvasce sa tým pol dňa) a minule mi utrel riad, vlastne len nerozbitné kusy, ale to nevadilo. A baví ho vyjadrovať sa písomne. Jeho najnovšou záľubou je spisovať si zoznam vecí, ktoré by niekedy rád dostal ako darček. Stále podlieha ilúzii, že všetky jeho obľúbené rozprávky majú pokračovania v nových sériách. Napríklad rozprávka Opičiak George. Podľa mňa totálna kravina, ale nášmu prvorodenému sa páči. A tak si zapísal nasledovné želanie, z ktorého sme spolu s Drahým skoro dostali smrť:

No a tu je naša samostatne sa kŕmiaca dcérenka:

Mozgové závity práve vyhoreli. Takže na dnes koniec hlásenia!

Zhrnutie posledných dní a o malom abstinentovi

Stručne zhrniem dianie u nás za posledných niekoľko dní. 

Navštívili sme svokrovcov. Oslávili sme narodeniny môjho brata. Masochisticky sme znova absolvovali výpravu za novou sedačkou s oboma deťmi. Od predvčera znova riešim sopľavú dcéru...

Zdravotný stav nášho potomstva už nebudem nijako bližšie komentovať, lebo je to až trápne. Myslím, že ako novinku budem hlásiť, keď deti sopliť NEBUDÚ. Je to na obesenie.

Včera poobede, keď sa Drahý vrátil z práce, nechala som mu druhorodenú so sviečkami pod malým nosom a vzala som Malého do detského kútika v jednom z obchodných centier. Dieťa sa hodinu aktívne hralo: skákalo na trampolíne, šmýkalo sa toboganom do loptičiek, naháňalo sa s náhodnými kamošmi a hlavne, MŇA nepotrebovalo. Ja som si zatiaľ sedela mimo hracieho areálu a cítila som sa po dlhšom čase ako normálny človek: odetá do iného ako len do domáceho oblečenia som chlipkala čaj a čítala som si prinesenú knihu. Občas som len tak pozorovala ľudí okolo a bolo mi slastne: žiadne sopľavé dieťa, žiadne varenie a upratovanie. Normálne som vypla a za tých šesťdesiat minút som si krásne dobila batériu. Super. Budem musieť takto zneužívať svojho muža častejšie, neboráka.

A o inom. Dnes sa Malý vytasil s pozoruhodným konštatovaním: "Opití ľudia sú hlúpi."

"Prečo?" vyzvedám sa.

"Lebo sa na ulici tackajú a vykrikujú blbosti. Rozprávajú, ako keby tam niekto bol a nikto tam nie je. Alkohol vôbec nie je zdravý!"

No tak to som ho trošička vyviedla z omylu. Vysvetlila som Malému, že troška alkoholu môže byť aj dobrá vec, napríklad na lepšie trávenie. Ak však niekto nevie, kedy má prestať a opije sa, môže to byť nebezpečné pre neho aj pre iných.

"Ja nikdy nebudem piť alkohol. Ani víno!" učinilo svoje životné rozhodnutie naše päťročné dieťa. Nebrala som mu ho. Kiež by si túto otázku už nikdy nemusel vážne riešiť! 

Som týraná žena?

Vďaka môjmu mladšiemu dieťaťu som každý deň vystavovaná psychickému a občas - ako dnes - aj fyzickému teroru...

Slečna je živel. Keď práve nespí (čo je dokopy tak 1,5 hodiny denne), nemôžem ju na sekundu spustiť z oka. Všetko musí ísť nabok a fungujem ako osobný strážca. K jej obľúbeným kratochvíľam stále patrí vyhadzovať obsah šuplíkov a rozmetať ho najlepšie po celom byte, vyliezať na gauč, postele a kreslo, pričom zlieza stále dolu hlavou, pchať si všetky drobné predmety do úst (od panáčikov a kociek zo spoločenských hier až po odlúpnuté pneumatiky z autíčok). 

Vyťahuje veci z koša a ochutnáva ich (dnes som jej z úst vyberala kus pomarančovej šupy), vyjedá z kelímka bratovu plastelínu (a následne sa z nej pogrcá), oblíže Babinkin dezinfekčný gél na ruky a glgne si zo sprchového gélu (pol dňa mala svieži mangovo-kokosový dych).

Človek ju odoženie od jednej veci a kým urobí narýchlo poriadok, zatiaľ už malé tsunami valcuje niečo iné. Potáca sa a kľučkuje medzi rozhádzanými hračkami, hrany nábytku míňa o milimetre. Ak sa jej niečo nepáči, nemá problém vo svojich pätnástich mesiacoch života švacnúť sa od jedu o zem (to, čo jej plachému a poddajnému bratovi v živote na um nezišlo). Hlasno protestuje voči uväzneniu v ohrádke a citovo vydiera, kým nepodľahnem a nevyberiem ju.

Zmysluplne sa dá zabaviť iba na chvíľku. To vtedy, keď si čítame knižky, alebo sa hráme s bábikou. Kúpeme ju vo vaničke (Slečna akože napúšťa vodu "csssss"), dávame ju spinkať ("há-há"), kŕmime ju imaginárnou kašou ("mam-mam" - mňam-mňam), vozíme ju autom ("pá-pá"). Komunikácia stále viazne, hoci občas žasnem nad tým, ako šikovne sa to dieťa dokáže vyjadriť pomocou niekoľkých slabík. Minule pochopila zmysel mojich plánov na popoludnie a spätne ma informovala: "Pá-pá bŕŕŕm baba", čiže "Ideme autom k Babinke." Alebo sa započúvala do zvukov ulice, ďobla prstom smerom k oknu a situáciu zhodnotila: "Teta pš," čiže "Teta išla preč."

No a dnes som sa dožila aj fyzického ataku, hoci neúmyselného. Jašili sme sa vzadu na posteli, keď ma dcérenka v zápale hry nádherným kickboxovým výkopom trafila rovno do hornej pery, ktorú som si krásne dokrvava zvnútra rozčesla. Paráda. Pera mi napuchla, takže momentálne vyzerám ako nejaká playmate po tridsiatej plastike. Drahý so znepokojením vyjadril názor, že ak mi to do zajtra neodpuchne, bude vyzerať ako odporný domáci násilník. Môžem si na krk zavesiť tabuľku: "Nezbil ma manžel. To moja dcéra..."

Postavenie matky a ženy v domácnosti je skrátka plné prekvapení!

S deťmi v obchode

Bol to zúfalý počin, ale nemali sme na výber.

Naše bydlo prejde túto jar viacerými zmenami, a tak sme sa rozhodli dnešné voľné popoludnie využiť na zmapovanie situácie v obchodoch. Konkrétne sme si chceli pozrieť koberce a sedačky. Veľmi som sa na to tešila a nepripúšťala som si fakt, že s dvoma malými deťmi to bude číre šialenstvo. 

Neodradil ma ani úvodný varovný signál. Chystáme sa, chystáme a ja neviem nájsť môj jediný funkčný hrebeň. Matne si spomínam, že s ním dnes Slečna behala po byte, ale kde úbožiak vzal koniec, nevedno. A tak kým Drahý inštaloval potomkov do auta, ja som splašene hľadala náhradu, ktorá by aspoň ako-tak splnila svoj účel. Podarilo sa a mohli sme ísť.

K prvej predajni mi bolo jasné, že dve tretiny mojej pozornosti zhltnú deti a kobercom sa ujde zvyšok. Slečna sa vzpínala v kočíku a nahlas vyjadrovala pohoršenie nad svojím uväznením. Malý sa váľal po všetkých vystavených kusoch a behal okolo nás. To sme ešte mali energiu na druhý kobercový obchod. Kočík sme už nebrali, Drahý radšej dcérenku držal na rukách. Tá sa však tak zúrivo dožadovala slobody, až jej odletela topánka, na čo Malý dostal záchvat hlasitého rehotu a nebolo ho možné utíšiť...

Neviem, kde sme vzali odvahu navštíviť ešte nábytkový obchod. Deti už boli ako z divých vajec. Slečna pobehovala po areáli, brala z vystaveného nábytku cenovky a vyliezala na sedačky. Malý sa rehotal ako zmyslov zbavený, poskakoval okolo a váľal sa po všetkých posteliach. Cítila som, ako sa vo mne naakumulovaný stres nezadržateľne blíži k bodu, keď som schopná vyrobiť na verejnosti hysterickú scénu. Preto som súrila Drahého, aby svoju dôkladnú prehliadku skrátil. Napriek tomu, že ma tovar zaujímal, mala som už len chuť vypadnúť.

Cestou domov som len tupo zírala von oknom, vyčerpaná a sklamaná. Chystaná investícia má mať dlhodobý charakter, a preto je dôležité poriadne zvážiť všetky možnosti. S dvoma malými "železnými guľami" na nohách to však tak ľahko nepôjde. Fňuk!