Zajtra sa začína školský rok. Deti budú cupkať do školy a bude im ľúto, lebo leto sa nás drží zubami-nechtami. A naše staršie dieťa pôjde do škôlky. No a s tým úzko súvisia moje skvelé plány.
Hurá. Chlapci vypadnú z domu pred pol ôsmou. Nebudem musieť naháňať Malého, aby si konečne na desiaty raz dojedol raňajky. Nebudem ho musieť dve hodiny po prebudení zhučať za to, že je ešte v pyžame. Nebudem musieť robiť spoločnosť obom deťom naraz do doby, kým pôjde Slečna prvý raz spať. Nebudem sa musieť počas jej spánku hrať s autíčkami a so zvieratkami a medzitým ešte rýchlo navariť. Nebudem musieť púšťať Malému rozprávku už o pol desiatej, len aby mi nepobehal po mokrej dlážke a nechcel mi pomáhať čistiť WC, keď sa už raz za uhorský rok k týmto delikátnym činnostiam dostanem.
Práve naopak. Kým bude Slečna spať, umyjem konečne okná (panelák oproti je už zateplený a všetok sajrajt nám uschol na okennom skle), ožehlím ten Mount Everest, čo sa mi týči za dverami v izbe (a s ľútosťou zistím, koľko skvelých letných kúskov oblečenia som nemala tohto roku na sebe ani raz, vďaka tomu, že boli pochované pod horou iných vecí), v pokoji si napíšem články do časopisu, upracem špajzu a skrine...
Nuž, bolo by fajn, keby sa mi to podarilo. Obávam sa však iného scenára: Prvý týždeň neurobím ani ťuk, lebo si budem vychutnávať slobodu. Druhý týždeň Malý ochorie a zdrží sa doma minimálne týždeň. Po opätovnom návrate do predškolského zariadenia sa budem ďalší týždeň spamätávať z toho, že sa už nemusím starať o aktívne batoľa plus nasopleného predškoláka, až kým ten znova neostane doma, atď.
A tak v novembri zistím, že cez okná už nevidno, v skriniach nám budú stále visieť letné veci a neožehlený Mount Everest sa zrúti, zachloštiac nám lezúňa.
Musím sa vyhecovať k výkonu hneď zajtra. Z utorka mám vyrážku, lebo ráno ideme dokončiť zubársky horor a pokúsime sa dať nášmu zbabelému synovi zaplombovať dieru na druhý pokus.
Toľko k báječným plánom. Uvidíme, na koľko percent sa mi ich podarí aj vyplniť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára