utorok 19. marca 2013

Dieťa versus materinský jazyk

Po dlhom čase sa pokúsim zhrnúť jazykové pokroky druhorodenej.
Konečne sa posúvame do štádia, že našej dcére začínajú rozumieť aj druhí a čoraz menej potrebuje tlmočníka. Napriek tomu hodnotím jej rečovú zdatnosť stále ako žalostnú. Je pravda, že už v noci svieti "mesac" a nie "hahac", že z "tunika" sa stal "konik" a že raňajkuje "ajcinky" (rajčinky) a nie "dadaky", ale ešte stále pije "hodicku", desiatuje "odut" (jogurt) a z oznamu "pusim sa boe popcom" by len málokto vydedukoval, že sa chce spustiť dole kopcom...
Mám však mnohokrát pocit, že jej mozog ďaleko predbehol jej fyzické možnosti. Napríklad: Pozriem sa v aute dozadu a vidím, že sa dieťa usmieva. Usmejem sa späť a opýtam sa: "Copak?" V tej chvíli sa v malej hlave zjavne roztočia všetky kolieska - priam ich počujem - a nakoniec podhodí: "Teta Aenka hojí COPAK!" (Teta Alenka hovorí COPAK.) Ako prišla na to, že teta Alenka (týmto ju zdravím) je českej národnosti???
Takisto si Slečna veľa vecí začína komentovať sama pre seba. Napríklad: Ukladám ju spať. Klasika. Mechrí sa v posteli a funí. Potom letí z postieľky plyšová kačica a perina. Napokon dieťa vysunie ponad tyčky aj vankúš a mrmle si: "Vychodim to von. Sup!" A zaspí na holej plachte.
Alebo: Ráno sa rozhodla vstať už pred pol siedmou. Vyložím ju z postieľky a kým dcérenka ide obťažovať otca a brata, ja sa ešte plánujem zavŕtať na pätnásť minút do perín. No už o minútu počujem približujúce sa ťap-ťap-ťap. Potom mi niekto jemnučko zafuní do ucha: "Miácik!" (Áno, je to dcéra, nie manžel.) A dodá: "Maminka, cavaj!" 
"Zlatko, maminka si ešte chvíľu pospí."
"Idem pec!" urazí sa Slečna a odkráča. 
Výslovnosť niektorých výrazov berie dych. Prosím, aby útlocitnejší čitatelia nasledujúcich pár riadkov taktne preskočili... 
"Čo to máš na nohe?" - "Fak!" (fľak)
"Čo tam robíš??" - "Šukám!" (šťukám)
Nedávno chodila po dome a opakovala si: "Kua! Kua!" (páčilo sa jej nové slovo: kura.)
Skloňovanie jej inštinktívne ide (čo ma nikdy neprestane fascinovať), ale občas sa jej zadarí: "duý auto" (druhý auto), "takúta" (takáto-takúto), "Tatkoa duduka" (Katkova dudulka).
Jo, a veľmi sa mi páči jej nádherné židovské "CH" namiesto "H", napríklad "ducha nocha" (druhá noha).
No a samozrejme nasáva všetko, čo môže neskôr použiť hlavne proti svojmu bratovi: "Pusi ma!", "Tybutycho!", "Damito!", "Pesaň!", dokonca aj "Dokeu!" (pusti ma, ty buď ticho, daj mi to, prestaň, dokelu)
V neposlednom rade nám uši píli tristokrát denne otázkou "Pecooo?" Nie je to klišé, ale únavný fakt. Občas jej nejakú informáciu radšej zatajím, aby som sa vyhla ďalším dvadsiatim doplňujúcim otázkam. Druhou obľúbenou opytovacou vetou je "To je CO?" Tá v sebe tiež skrýva nebezpečenstvo, pretože je od nej len na skok k celej sérii "peco" otázok...
Nenudíme sa. So Slečnou sa to naozaj nedá... 

pondelok 11. marca 2013

Zútulňujeme si bydlo

Posledných pár dní je vonku nádherne. Napriek tomu človek nevie, ako sa má obliecť: na slnku teplo, v tieni chladno. Nuž ale konečne sa dá tráviť viac času na vzduchu. Dnes som deti zničila dllllhou prechádzkou (úprimne, zničila som aj seba, ale to nie je podstatné). Predpovede však ešte sľubujú všeličo, napríklad tento víkend poľadovicu, snehové jazyky a celodenný mráz. Až sa to človeku veriť nechce...
Doma máme tiež už jarnú náladu. Prispeli k nej aj ručné práce z minulého týždňa. Keďže sme boli sopľaví a väčšinu času vnútri, prikročila som k nariadenej forme trávenia voľného času, teda hlavne čo sa prvorodeného týka. Výsledkom boli celkom podarené dielka, ktoré nám zdobia byt. Napríklad:
 Kvetinky z farebného kartónu.
Figúrky zo soľného cesta (pol hrnčeka soli a hrnček hladkej múky zmiešať s trochou vody, aby vzniklo cesto vhodné na modelovanie. Výtvory sa pečú v rúre cca 45 minút na 180 stupňoch a po vychladnutí sa pomaľujú farbami). Macko a snehuliak ešte pred finálnou úpravou.
 Kuriatko. Z výkresu sa vystrihne kura, zobák a nohy sa vymaľujú. Žltá servítka sa rozoberie na vrstvy a natrhá na žmolky. Kura sa natrie lepidlom a obalí sa v žmolkoch.
 Kvetiny na špajli. Z farebného kartónu sa podľa makety vystrihnú kvety. Obe vrstvy sa zlepia tak, že sa medzi ne vloží špajla. 
No tak toto sme teda nevyrábali, na Pána Boha nemáme. Túto krásu som dostala vraj k MDŽ a takto mi spríjemňuje pobyt v kuchyni.

sobota 9. marca 2013

Sami doma (!)

Štokholmský syndróm - psychický stav, resp. emocionálny vzťah, zväzok vzájomnej závislosti medzi zajatcom a únoscom, ktorý vzniká, keď obeť vníma situáciu ako ohrozenie svojho života. Je to pozitívny citový vzťah, v ktorom rukojemník sympatizuje s páchateľom, pomáha mu pri dosahovaní jeho cieľov, súcití s ním, má snahu ho chrániť...

Tušila som už dávno, že týmto neduhom s Drahým trpíme, no až vo dňoch, ako bol tento, som si svoje tušenie mohla overiť v praxi. 
Tak sme teda skutočne boli dnes sami doma. Deti boli u Babky a u Dedka D. Aj Malý to prežil. Presne podľa môjho odhadu sa upokojil päť minút po odchode jeho drahého ocka a potom si svoj pobyt mimo domu náležite užíval. Aj my sme si užívali - fakt sme nerobili NIČ.
Neumyla som dlážky. Nežehlila som. Dokonca som zo sušiaka pozbierané prádlo neposkladala a neuložila do skrine - celý deň sa na kôpke povaľovalo na sedačke. Obed bol improvizovaný. Zato som urobila nový rekord v obľúbenej oddychovej počítačovej hre a vypila som tri kávy. Venovala som čas kozmetickým úpravám svojej telesnej schránky. Drahý dospával a keď nespal, tiež sa venoval vylepšovaniu skóre na svojej obľúbenej oddychovej hre... Skrátka, totálne prefláknutý deň.
K večeru som začala mať nepríjemný pocit. Ono je to fajn takto si občas nekresťansky pováľať šunky, ale neviem si predstaviť, že by som mala toľko voľného času stále. Normálne som po pár hodinách začala mať skoro až výčitky svedomia a neskutočne mi chýbal ten vyčerpávajúci a otravný každodenný kolotoč. 
No a tu sa konečne dostávam ku štokholmskému syndrómu. Celý deň som musela myslieť na svojich malých trýzniteľov a keď nastal čas ísť po nich, mohla som si nohy dolámať, aby som sa dostala k autu...
Cestou domov to už bolo ako vždy: Slečna provokovala, Malý na ňu ziapal a ja som dozadu ziapala na deti. Tentoraz však odpočinutá s väčšou chuťou. 
Záver: Učinila som poznanie, že chvíle oddychu si človek viac vychutná, keď si ich zaslúži po odmakanom dni. Čo však neznamená, že sa budem brániť, ak budem mať ešte niekedy možnosť prežiť taký deň ako dnes!

Sami doma (?)

Keďže som bola upozornená na to, že predchádzajúce pozadie nebolo veľmi priateľské k zraku, zmenila som znova blogu vizáž, a dúfam, že naposledy.
Dnes sme s Drahým po sto rokoch sami doma. Stalo sa to takto:
Celý týždeň si tu nezištne vymieňame vírusy horných dýchacích ciest (má niekto záujem?) Najprv Slečna, potom Malý a nakoniec ja s Drahým. Deti sú už z najhoršieho vonku a my dvaja v najlepšom. Zlikvidovali sme už tisíce vreckoviek, vypili hektolitre čaju a minuli niekoľko fľaštičiek s kvapkami. 
Dnes sa u švagrovcov koná oslava na počesť narodenín neteri. Malý sa na to veľmi tešil a robil všetko pre to, aby sa mohol zúčastniť. Keďže sme usúdili, že my dospelí nie sme do spoločnosti súci, vzali nám dnes Babka s Dedkom D. obe deti na celý deň k sebe a na oslavu pôjdu spolu. 
Je to paráda. Sedím tu na blogu v nezvyčajnom čase a statočne odolávam mámeniu nevyžehleného prádla a opatlanej dlážky. Uvarím si čaj a nebudem robiť nič. 
(Intermezzo: Práve mi zvonil telefón. Drahý. Vraj Malý robí scénu a nechce ostať u Babky. Mala som tesne pred infarktom. Vypýtala som si syna k telefónu a dôrazne som mu vysvetlila vec. Sľúbil, že sa prekoná. Tak uvidíme. Nepotrebuje niekto súrne vybaviť nejakú nepríjemnú vec, napríklad vynadať šéfovi alebo vytmaviť niečo nepríjemným susedom? Dajte mi vedieť, ale rýchlo. Som zatiaľ v takom naložení, že to zvládnem ľavou zadnou....)
Nuž, ešte uvidíme, čo bude s dnešnými skvelými plánmi. Radšej skončím a počkám si na Drahého...

pondelok 4. marca 2013

Flákam to

Veru tak. Koľkokrát som si už povedala, že by bolo treba niečo napísať. Lenže...
Našťastie sa nič dramatické nedeje. Akurát mi robí starosti náš syn, ktorý od istého času začal horlivejšie súperiť s mladšou sestrou o našu priazeň. Žiarli. Prispieva k tomu fakt, že Slečna je osobnosť a valcuje ho na všetkých dostupných frontoch. Trápi ma to, pretože mi nie je známa nijaká okolnosť, na základe ktorej by mal na takéto správanie nárok. Snažíme sa im venovať rovnaké množstvo lásky a pozornosti. Nedovolíme druhorodenej, aby strpčovala bratovi život (a to ona rada, potvora). Už som obetovala aj slastnú obednú pauzu, keď dcérenka chrní, aby som sa venovala Malému sólo (hráme sa spoločenské hry alebo si čítame). Lenže sa zdá, že to všetko je v očiach nášho syna málo. Striehne. Kdekoľvek sa Slečna pohne, je jej v pätách. Otravuje. Je protivný a háda sa. Dokonca odmieta ísť k starým rodičom spať, čo je hlboký regres. Som z toho unavená a znechutená. 
Navyše sa v posledných dňoch nejako kopia situácie, v ktorých z nečakanej strany príde komplikácia, mariaca plány a pôsobiaca sklamanie. K dobrej nálade to neprispieva. A tak keď je večer konečne po cca štrnásťhodinovej šichte matky a ženy v domácnosti slastné ticho, väčšinou odkväcnem príliš skoro na to, aby som svoje myšlienky a postrehy dokázala formulovať do slov.
Dnes som však bola upozornená na fakt, že hoci sa vonku viditeľne zjarnieva, na mojom blogu stále výdatne sneží. A tak som sa aspoň trocha pohrala s pozadím a naťukala sem pár viet, aby ctení čitatelia nedospeli k záveru, že sme načisto zosnuli.