O našom samaritánovi

Dnes náš škôlkár spolu s kolektívom absolvoval výlet do ZOO. Tešil sa na to už niekoľko dní. A tak dnes ráno vyfasoval ruksačik s piťkom, Brumíkom, banánom, pršiplášťom a vreckovkami a odkráčal.

Prvý šok som zažila, keď som na neho čakala po výlete pred škôlkou. Idú si škôlkári, idú, už vidím aj známu malú blonďavú hlavu. Ale počkať, prečo vidím blond háro? Mala by som vidieť modrú šiltovku! Nuž, dieťa je bez čapice. Prizriem sa lepšie a obídu ma mrákoty. Náš syn má na sebe tepláky. Tie škôlkárske na prezlečenie. S vydutými kolenami a na každom záplatu... Ostatné deti cupkajú spôsobne oblečené, len náš Malý vyzerá ako od kontajnerov. V jeho skrinke poslušne ležia nohavice aj šiltovka. Do škôlky prišiel nejaký čas pred odchodom, takže sa prezliekol. V čas odchodu sa už nepreobliekol naspäť. Ach jaj!

Druhý šok mi spôsobila pani učiteľka, ktorá ma informovala o tom, ako Malý dnes zaskakoval opatrovateľskú službu. Vysvetlím.

V triede je aj jeden chlapček, ktorý je rečovo i mentálne také dva roky pozadu. Náš syn sa s ním aktívne kamaráti. Podozrievam ho z toho, že je to z jeho strany priateľstvo "na istotu", čiže sa necíti byť ohrozený. Naopak, práve on má v tomto vzťahu navrch a je tak vo výhode (zatiaľ to však nijako nezneužil, musím povedať). No ale dnes pocítil aj druhú stranu mince. Spolužiak M. totiž v ZOO žalostne bedákal, bál sa zverov i umelých dinosaurov a nedal sa utíšiť. A tak sa náš Malý podujal ho utešovať. Vzal ho za ruku, celý čas ho držal a snažil sa mu vysvetliť, o čo ide:

"Hovoril som mu, že to nie sú naozajstné dinosaury, len také akože, ale on aj tak stále reval. Pýtal sa dokola, či pôjde domov."

Učiteľka mu bola nepochybne vďačná, pretože ako sa mi neskôr zverila, nebyť nášho syna, nevie, ako by to zvládli... No páni, to je šok! Dieťa, čo doteraz samo potrebovalo dozor a útechu takmer vo všetkom, sa zrazu samo stáva dozorom i utešiteľom. Bola som takmer dojatá.

Inak, myslím si, že tento zážitok prekryl aj ostatné, pretože keď som sa snažila z Malého vypáčiť, čo ešte videl okrem ziapajúceho M., dozvedela som sa, že na začiatku boli kozy, opice strašne smrdeli a najviac sa mu páčili asi levy...

Napriek tomu, že vyzeral ako bezdomovec, príjemne ma prekvapil. Ani som nemala to srdce hrešiť ho za neprezlečené tepláky.

Detektív Oriešok zasahuje

Po ceste z ihriska:

Malý: "Dnes sme s jedným dievčatkom museli ísť sami, no vieš, tak, tak a tááák." (Všetky "tak" doprevádzal významným cikcakovým šermovaním prstom vo vzduchu.)

Ja: "Kde? Keď ste boli vonku?"

Malý: "Niééé. Išli sme tak, tak a potom dolu tááák."

Ja: "Aha, takže v škôlke?"

Malý: "Áno!"

Ja: "Z triedy?"

Malý: "No áno!"

Ja: "A prečo ste museli ísť sami? Ostatní išli inou cestou?"

Malý: "Ale nie, ostatní boli v triede."

Ja: "Aha, tak len vy dvaja ste išli niekam sami?"

Malý: "Jasné."

Ja: "A prečo?"

Malý: "No vieš, pani učiteľka nás poslala."

Ja: "Aha, mali ste niečo niekam odniesť?"

Malý: "Zápisník."

Ja: "A kam ste ho odniesli?"

Malý: "Do inej triedy."

Konečne som sa dopátrala pravdy. To, čo sa dalo povedať jednou vetou, u nás vyšlo na päťminútový dialóg...

Perlička na záver:

Ja: "A vieš ako sa volalo to dievčatko, s ktorým si mal ísť?"

Malý (dosť pohoršeným tónom): "No to ja neviem!"

Jasné. Dievčatká sú mu zatiaľ úplne fuk.

O zmysluplnom využívaní času

Snažila som sa o to, aby Malý svoju týždennú "maródku" využil zmysluplne. V jeho prípade je to problém. Tvrdošijne odmieta aktivity, ktoré majú aj iný, ako zábavný charakter (spoločenské hry, maľovanie, vystrihovanie). Napriek tomu som to skúsila. 

Našla som niekoľko internetových stránok s pracovnými listami pre predškolákov. Vybrala som sadu tých najvhodnejších a vytlačila som ich.

"Zlatko, poď, urobíme si spolu nejaké pracovné listy ako v škôlke," lákala som ho prvý deň, keď Slečna doobeda zaspala. Vzpieral sa a to rezolútne.

"Tak vieš čo?" úlisne mením taktiku, "zahrajme sa na škôlku. Ty budeš akože pán učiteľ, plyšáky budú škôlkári a budú robiť pracovné listy. Ty im budeš pomáhať, keď niečo nebudú vedieť." Nadšene súhlasil. Blažená detská prostota.

A tak vždy po jednom vyvolával plyšáky, vydával im patričné inštrukcie a ja som ich, držiac ceruzku v labe dotyčného zvera, plnila. Niekedy plyšoví žiaci "nevedeli", inokedy už "nevládali", a tak pán učiteľ makal za nich. Často ho to tak chytilo, že vyvolaný plyšový tvor ani nedostal šancu, keďže pán učiteľ s chuťou vyplnil pracovný list sám.

Takto sme denne vyplňovali 6-8 listov, na moju veľkú spokojnosť. Tak napríklad:

doplniť chýbajúce časti vláčiku...

dokresliť výplet košíka...

opraviť pavučinu...

kresliť čiary a stromčeky...

alebo dokresliť rôzne tvary a obrázky.

O chorobe a káčeroch

Ešte stále soplíme. Slečna je na tom najlepšie (žeby to bolo protilátkami, ktorými ju dopujem v materskom mlieku?), Malý sa nejako rozkašliava, ale zatiaľ si stále nepripúšťam, že by sa to zhoršovalo. Zato ja sa cítim dosť úboho. Upchaté dutiny a hlas ako prefajčená bordelmamá. Bolí ma celý človek.

Lenže to jeden nemôže mať dve malé deti a domácnosť k tomu, aby si mohol vychutnávať luxus pokojnej rekonvalescencie. A tak v noci aj naďalej x-krát vstávam k Slečne a nadobro sa s ňou budím o pol siedmej, upratujem, varím, nakupujem a venujem sa potomstvu. Dnes som tesne poobede vzala Slečnu na prechádzku. Vonku svietilo slniečko, na ulici ani nohy, z otvorených okien sa na ulicu plazili rôzne melódie a vône, bolo počuť cinkanie príborov. Idylka. Len ja som sa uchrchľaná a spotená prechádzala po ľudoprázdnych chodníkoch. Priznám sa úprimne, že ma vtedy zaplavila vlna sebaľútosti. A to som ešte netušila, čo ma čaká poobede...

Všimli sme si, že v mestskej časti, kam radi chodíme na jedno ihrisko a k jazeru, rozkladajú kolotoče. I prisľúbili sme Malému, že ak bude pekné počasie a on nebude strašne nemocný, v sobotu sa tam pôjdeme pozrieť. Počasie bolo krásne, Malý sa nezmietal v horúčke, tak sme išli. Až keď sme sa dopravili na miesto činu, pochopili sme, že oná mestská časť usporadúva hody. No, čo budem hovoriť: ľudí ako na protivládnej demonštrácii, tlačenica a neskutočný rámus. Zdalo sa, že našim deťom to nevadí (a nás s Drahým sa nikto nepýtal). Autodrom, na ktorý si náš syn najviac brúsil zuby, bol doslova obkľúčený dychtivým davom, ktorý sa hlava-nehlava vrhal na autíčka, ledva tie zastali. No mnohí si prezieravo kúpili lístky na viacero jázd, a tak sa stalo, že z vozidla nevystúpili a vozeniachtiví jedinci museli odísť s dlhým nosom. Po dvoch neúspešných pokusoch prišli naši chlapi na to, že musia zmeniť taktiku. Dohodli sa teda s jednou tetuškou, že im po dovození sa bude držať miesto, a že oni urobia pre ňu to isté, kým si medzitým zakúpi lístky na novú jazdu. Potom to už bola brnkačka. Kým sa chlapi vozili, ja som sa so Slečnou prechádzala obďaleč, pretože som netušila, aký vplyv môžu mať decibely z reprákov na jej sluchové ústrojenstvo. Zdalo sa, že sa dobre baví, dokonca na vreskot dobrovoľných obetí centrifúgy reagovala nadšeným jačaním.
Po autíčkach sme sa Drahým vymenili: strážil Slečnu, kým ja som sa s Malým ponorila do kolotočového chaosu. Mohol si vybrať dve jazdy. Myslela som si, že to vyhrá detský kolotoč alebo vláčik, ale mýlila som sa. Uchvátil ho kolotoč s káčermi, ktorým vezúci sa mohli regulovať výšku. Sám tam ísť nemohol, a tak som sa do káčera nasúkala s ním. Pripadala som si ako Alenka v ríši divov: som usoplená, cítim sa biedne a veziem sa na káčerovi... Prekvapením bolo, že nech je náš Malý akýkoľvek zbabelec, tu sa nebál. Naopak, tlačidlom nás dostal do maximálnej výšky a pozoroval svet. Mne sa už točili ciferníky a kŕčovito som ho držala okolo pliec, ale navonok som pravdaže musela zachovať tvár. A tak som chválila výhľad, veselo sme si ukazovali to i ono a mne by sa pritom voľakam nevošiel ani zastrúhaný vlas. Keď sme sa konečne dostali bezpečne na zem, zverilo sa mi moje dieťa, že veru po žiadnej inej jazde už netúži, len po tejto. Neostávalo mi iné, len sa vtrepať do ružového káčera po druhý raz a absolvovať ďalšiu jazdu smrti. Dieťa bolo nadšené a ja som si pripomínala zákernosť materinskej lásky.

Dnes by som si zaslúžila medailu. Keď večer zavriem oči, určite sa mi bude snívať o žltých a ružových káčeroch!  

O pozmenených báječných plánoch

Moje týždňové mlčanie má svoje opodstatnenie. Začína sa totiž sčasti napĺňať scenár, ktorý som načrtla v príspevku o mojich báječných plánoch. Vysvetlím.
Minulý víkend sme sa mali zúčastniť pobytu v Terchovej a osviežiť si tak ducha a dušu (v noci sme si výdatne osviežovali aj telo, lebo na chate bola zima ako v ruskom filme). No a presne v duchu Murphyho zákona: "Ak sa niečo môže pokaziť, tak sa to aj pokazí", Malý v noci zo štvrtka na piatok začal sopliť. Ráno vstával úbohý a nám bolo jasné, že ho nikam ťahať nemôžeme. Odhodlali sme sa teda na krízový scenár. Chlapi ostanú doma a my dve so Slečnou pôjdeme. Cieľom bolo okrem iného separovať deti a predísť tomu, aby sopliť začal aj náš mladší potomok.

Nemala som obavy nechať Malého v starostlivosti jeho otca. Drahý je v opatrovaní chorého tela (či už svojho alebo cudzieho) veľmi dôkladný. Povedala by som, že to až niekedy preháňa, ale nepoviem to, lebo by sa mi mohlo z jeho strany dostať zopár rozhorčených poznámok. A tak kým bol doma lazaret, my so Slečnou sme dýchali fajný vysokohorský vzduch a nechali sme sa oblizovať nezvyčajne horúcim lúčom septembrového slnka. Keď však zapadlo, nastala zima s veľkým Z. V noci síce na izbách trochu temperovali, nič to však neubralo na fakte, že sme mali na sebe tri vrstvy a nosy ako z ľadu. Slečna sa budila v polhodinových intervaloch a vytrvalo protestovala proti tomu, že je zakrytá. Obe noci som takmer celé prebdela. Napriek tomu bolo však viacero faktorov, ktoré tieto nepríjemnosti dostatočne vyvážilo, takže neľutujem, že som sa odhodlala ísť. V nedeľu sa Slečne z malého nosa spustila sviečka a bolo. Alibisticky si hovorím, že nevedno, či si vírus doniesla už z domu, alebo si voľačo privodila v zákernom chlade Jánošíkovho rodiska. A dobre, že to neviem.

Akokoľvek, od nedele mám doma choré dve deti. Poctivo im čistím dutiny a kvapkám im do nich medikamenty. Ako sa dalo čakať, od včera soplím aj ja. Hlavu mám ako medicinbal a celkovo sa cítim, ako by ma prešiel kamión. Slečna bola spočiatku v noci nervóznejšia ako obvykle, takže sa k tomu celému u mňa môže pričítať aj neskutočná únava z nevyspatosti. Malý je pravdaže doma zo škôlky a poctivo mi brnká na nervovú sústavu. Suma sumárum, na písanie príspevkov som príliš indisponovaná. ALE!

Ale moje prorocké slová z príspevku o plánoch sa predsa len naplnili iba sčasti. Malý síce ochorel podľa predpokladu, ja som však dovtedy napriek očakávaniam stihla čiastočne zveľadiť náš príbytok: upratala som obývačku, kuchyňu i kúpeľňu, a to vrátane spotrebičov, obkladačiek a okien. Som macherka! Prádlový Mount Everest sa síce na mňa stále škerí spoza dverí (aha, ešte dokážem aj rýmovať, aký to záblesk duše!), ale nech. Najprv sa musíme dostať do normálu.

Hapčí!

Perlím, perlíš, perlíme

Výroky tohto týždňa:

Malý: "Pani učiteľka sa nás pýtala, čo sme robili v sobotu a v nedeľu. Tak som povedal, že som bol spať u Babinky."

Ja: "A to, že si si ruky strčil do mačačinca si nepovedal?"

Malý: "Nie, to som nepovedal nikomu. To je moje smradľavé tajomstvo."

Ja: "Zlatko, na víkend ideme na jeden pobyt. Pôjdeme autom skoro tak dlho ako na dovolenku a budeš tam spinkať v izbe s Babinkou a s Dedkom."

Malý: "Juchúúú!"

Ja: "A bude tam aj veľa detí, budete sa môcť spolu zahrať a nájdeš si nových kamarátov."

Malý: "No tak to teda neviem, či je toto najlepší nápad..." (Ozval sa v ňom sociopat. Klasika.)

Úvaha v aute:

"Načo JA mám ísť vôbec do školy??? Veď už všetko viem!" (...hovorí moje dieťa, ktoré pozná písmenká, vie napočítať do sto a mýli si štvorec s obdĺžnikom.)

Ja na Slečnu: "To si mi musela tú čistú plachtu hneď očurať?!"

Drahý: "Nedalo jej to, musela ju pokrstiť."

Malý: "Áno, je to taká malá Krstiteľka."

O záujme - nezáujme

Naše staršie dieťa prejavuje na môj vkus malý záujem o knihy. "Miláčik, poď, prečítam ti knižku!" lákam ho, ale miláčik protestuje. Niekedy si začnem čítať akože sama pre seba nahlas a vtedy sa zvykne stať, že ho to chytí. A ak sa už chytí, je dobre. "Ešte," komanduje ma, keď dokončím kapitolu. A ja v duchu pradiem blahom, pretože čítať knihy či už sebe alebo nahlas iným ma nikdy neomrzí.

Myslela som si, že by ho v tomto smere mohla k zmene názoru vymasírovať knižnica. Sme členmi už pomaly tretí rok, ale dopadne to vždy tak, že radšej idem sama. "Poďme už," vzdychá na pre mňa skoro posvätnej pôde Malý a mne je z toho smutno. Vnútim mu aspoň nejakú knižku na pozeranie, kým ja sa hrabem v policiach a vyberám četbu pre neho. Škoda.

Mám aspoň iskričku nádeje, že keď sa naučí čítať sám, snáď podľahne kúzlu literatúry. Apropo, "keď sa naučí čítať". Nuž, každý má vlastné tempo a Malý je zatiaľ úplne v norme. Akurát to vypovedá o jeho záujme, vlastne nezáujme o knihy. Ja s bratom sme v jeho veku už čítali jedna radosť. Lenže...

Lenže neboli počítače a internet. Je ďaleko jednoduchšie pozrieť si príbeh ako si ho prečítať. A je rozhodne (aspoň v tejto vekovej kategórii) príťažlivejšie zahrať si PC hru ako pozerať si knižku. Ach jaj!

Slečna zatiaľ javí záujem o úplne všetko. Snažím sa to využiť a podsúvam jej preto vhodnú, a hlavne nepožuteľnú literatúru na zoznámenie. Zatiaľ neodmieta. Uvidíme, čo to spraví, keď ju neskôr pustíme k počítaču!

Čítame...