streda 29. februára 2012

Mirushka stále má myšlienku

Dostala som otázku, či "Mirushka má ešte myšlienku", keďže sa odmlčala skoro na týždeň. Mirushka myšlienku má. Dokonca nie jednu. To, čo Mirushke momentálne najviac chýba, je energia na formulovanie myšlienok.
Na vine je v prvom rade naša dcéra. Najprv soplila, takže spánok bol biedny. Potom sopliť prestala, ale spánok sa nezlepšil. Až po dôkladnom preskúmaní dutiny ústnej som dospela k zisteniu, že sa dieťaťu vytlačili naraz obe horné štvorky a dolné netrpezlivo čakajú na svoju veľkú chvíľu. A tak spíme-nespíme. V noci sa Slečna budí pravidelne v hodinových intervaloch a fňuká. Aby toho nebolo málo, masochisticky som ju dnes bola dať zaočkovať. Poobede z nej bol hotový vojnový veterán, pajdajúci na jednu končatinu. Plakala, bolelo ju to. Dostala Panadol a zaspala skoro o hodinu skôr ako obvykle. Tak uvidíme.
Suma sumárum, keď u nás všetko stíchne, moje komunikačné schopnosti sa obmedzia na životné minimum. Som schopná použiť akurát základnú slovnú zásobu v najnutnejších situáciách. Sadnúť si k PC a napísať napríklad postrehy z NEDELE, z ktorej mám vo foťáku zopár pekných záberov, to je nad moje možnosti. O hodinu po deťoch odchádzam nielen duševne, ale aj fyzicky. Väčšinou zadriemem na gauči v obývačke a preberie ma Drahý, že a) Slečna reve a on ju už tretí raz márne uspáva, b) je skoro polnoc a mala by som svoju telesnú schránku premiestniť na iné, dôstojnejšie miesto.
Dúfam, že sa to čoskoro zmení a ja nebudem musieť fungovať v úspornom režime...

piatok 24. februára 2012

O prázdninách a šamanke

Keďže bolo dnes u nás plus dvanásť stupňov a Malému sa končia JARNÉ prázdniny, dovolila som si blog tiež trochu vyjarniť.
Inak prázdniny boli ďalším náporom na moju schátranú nervovú sústavu. Malý bol celý týždeň doma okrem stredy, keď sa nad nami zmilovali Babinka a Dedko V. A tak bolo treba vymýšľať vhodný program, aby sme sa tu načisto nezbláznili. Našťastie nás počasie príliš nesužovalo, aspoň sme si teda robili časté výlety do blízkeho okolia, kde som deti nechala behať po blate a kalužiach. Nič iné mi neostávalo, ak som chcela predísť nervákom ešte aj vonku. Aj tak mám pocit, že väčšinu dňa sa vyjadrujem v záporoch: "Nerob to, nechoď tam, nechytaj to, nepočuješ?"
Rovnako som rezignovala na svoju averziu voči nákupným centrám a detským kútikom, plným usoplených a ukašľaných detí. Pud sebazáchovy bol silnejší. Deťom sa tieto aktivity rátali a ja len dúfam, že to neodskáče ich zdravotný stav, ktorý je momentálne uspokojivý.
Svetlým bodom bol utorok, naším synom nazvaný "detičkový". Spojila som sily s dvoma rovnako postihnutými mamičkami a doobeda sme sa vybrali na návštevu my a poobede sme pozvali druhú rodinu zas k nám. Okrem toho, že sa deti spolu zahrali, mne aspoň trocha stúpol sociál...
Takže prázdniny sú úspešne za nami. V pondelok sa náš prvorodený znova odoberie do predškolského zariadenia, na čo sa sám teší, lebo "doma sa nudííím!" Ja sa zas teším na jar. Dúfam, že som to s imidžom blogu veľmi neprešvihla. Ak áno, treba to brať ako privolávanie jari. Niečo ako šamanský dažďový tanec. No čo som ja horšia ako nejaký šaman???

pondelok 20. februára 2012

Malý píše knihu

"Napísal som knihu," hlásil nám dnes ráno náš päťročný syn.
Jeho počin ma udivil z dvoch hľadísk. Po prvé, že mu to pri jeho úrovni gramotnosti vôbec napadlo. Po druhé, že jeho prvotina má naskrze duchovný obsah. Názov síce nemá, no zato na titulnej strane je veľkým odhadovaná cena ("Stojí tridsať eur," informoval nás ráno autor). Obsah počíta dve strany, na ktorých je jediná veta:
 Preklad: "Keď Pána Ježiša ukrižovali, tak na tretí deň vyšiel z hrobu." Vlastne vystihol podstatu celej vierouky...
Ak láskavý čitateľ práve pojal podozrenie, že naše deti vyrastajú v sektárskom ovzduší, ktorého súčasťou je indoktrinácia a vymývanie mozgov odmalička, musím ho vyviesť z omylu. Napriek tomu, že naša viera je nielen "nedeľnou" záležitosťou, ale pevnou súčasťou bežného života, naše potomstvo má celkom normálne detstvo. Od ostatnej detskej populácie sa odlišuje azda len v tom, že ho učíme poďakovať sa Pánu Bohu pred každým jedlom (už aj Slečna vie sprásknuť ruky pred papaním), Malý si s ockom pred spaním prečíta nejaký biblický príbeh (je to taký večerný rituál. Sú zalezení v jednej posteli, čítajú si a rekapitulujú deň) a vodíme ich na bohoslužby (Malý cucá cukríky, kreslí si a vymaľováva. Pritom zjavne počúva, ako možno vydedukovať aj z jeho literárneho diela).
Skrátka, snažíme sa deťom prijateľne a citlivo sprostredkovať naše vlastné poznanie Pána Boha a veľmi by sme si priali, aby s Ním aj ony počítali vo svojich životoch. To však bude výlučne ich osobným rozhodnutím.
Titulná strana "knihy", ktorá vojde do rodinného archívu.

nedeľa 19. februára 2012

O počasí a hyacintoch

Počasie sa s nami pekne zahráva. 
Ešte minulý týždeň mrzlo, až prašťalo. Predvčerom ráno bolo napadaného snehu, že sa Drahý pred odchodom do práce musel chopiť lopaty. Ja som v priebehu dňa posýpala, aby si pred naším domom nejaký spoluobčan nezlomil končatinu. Ešte to by nám chýbalo! Stačí, že nám tu krúži hliadka mestskej polície a ak máme na chodníku minivrstvu čerstvého snehu, s nadšením hádže do schránky výzvy a hrozby (človek by si mohol myslieť, že treba držať dvadsaťštyrihodinovú stráž pred domom s lopatou v ruke). Keďže som doma, môžem si plniť svoju občiansku povinnosť za nás ja, ale pamätám si, že keď sme ešte obaja chodili do roboty, veru to bol problém. Odbočila som.
Ešte v ten istý deň začalo popoludní pršať a s prestávkami prší dodnes. Teplota vyletela na plus sedem stupňov. Zo snehu ostali len špinavé kôpky popri chodníkoch a zákerné mláky, tiahnuce sa od vidíš do nevidíš...
Síce fyzicky lepšie znášam zimu ako horúčavu, ale psychicky je to horšie. Mám toho už plné zuby. Chcem zabudnúť na všetky kombinézy, otepľovačky, šály, čiapky, rukavice a čižmy. Na mokré blatové šlápoty na chodbe. Na všetku tú chladnú vlhkú nepohodu, ktorá nás väzní doma a je priamou príčinou kvalitnej ponorkovej choroby. Február je v tomto smere vždy náročný: zimy má už každý po krk a o jari sa dá ešte len snívať.
Ja si tiež o jari snívam - po svojom. Krásne mi doma rozkvitajú hyacinty. Chodím okolo nich a kochám sa v nich koch-koch. (No, nie som ja úplný psí čumák, ako by sa mohlo zdať po prečítaní môjho valentínskeho príspevku!) Voňajú prenikavo, až sú občas vtieravé, ale aspoň dávajú tušiť, aké to bude skvelé o niekoľko týždňov aj vonku. Prosím, pričuchnite si!

štvrtok 16. februára 2012

O urevanom pirátovi

Mohlo by sa zdať, že idem písať rozprávku. Ale nejdem. Malý mal dnes v škôlke karneval a ako názov príspevku naznačuje, prípravy neprežíval ľahko.
Včera sme zašli do požičovne kostýmov, aby sme synčekovi zaobstarali nejaké príma maskovanie. Lenže dieťa nejavilo žiadne nadšenie: stálo v kúte ako kôpka nešťastia a na moje nadšené výkriky ("Pozri, nechceš byť čarodejník? A čo had? Jééj, aha, strašidlo!") len smutne vrtel hlavou. Chcel byť iba pirát... V škôlke totiž deň predtým kreslili, čím budú na karnevale. Malý nakreslil piráta a mal pocit, že by sa malo postupovať podľa konceptu...
Horko-ťažko som vyhrabala vhodnú masku piráta. "Môžete si to aj vyskúšať," pobádala nás s úsmevom pani majiteľka. Nahnala som Malého do kabínky. "Stačí, keď si rozopnem bundu?" opýtal sa s nádejou v hlase. Lenže mal smolu. Kostým sme nakoniec vzali, aj keď bol trochu veľký. 
Večer náš prvorodený začal vyjednávať: "Možno budem do rána chorý, potom nemusím ísť na karneval, však?" Síce po vzore svojej mladšej sestry začína sopliť, jeho stav ale nebol zhodnotený ako vážny. Rozrušilo ho to. "Ja tam nechcem ííísť," plakal, "neviem, čo tam budeme robiiiiť!" Snažili sme sa mu vysvetliť, že to bude zábava, ale márne.
Ráno som sa prebrala na to, že z vedľajšej izby sa ozývajú kvílivé zvuky. Malý reval. Jedol raňajky a plakal. Sedel na WC a plakal. Plakal aj pri obliekaní a nedal sa utešiť. "Ja sa tam netešííím!" 
"Zlatko, uvidíš, že sa ti tam bude nakoniec páčiť," snažím sa, "budete sa aj fotiť!"
"Uáááá!" plač nabral na intenzite. Pochopila som, že akákoľvek argumentácia je márna. Nakoniec synčeka utíšil až zvýšený hlas a hrozba sankciami. Konečne sa upokojil. Než odišiel, začal mi vysvetľovať, kto z triedy čím bude. Ako o tom rozprával, začal sa usmievať. "Ja som vlastne na to celkom zvedavý," informoval ma ešte vo dverách.
Keď som prišla pre neho, čakalo ma spokojné vyškerené dieťa. Dozvedela som sa, že jedli chlebíčky a koláče, súťažili, tancovali a fotili sa. V triede mali robota, kominára, mušketiera a aj dvoch "Spajdemrnov". Po ceste domov pripustil, že sme mali pravdu a že to bola nakoniec zábava...
A takto je to vždy. Keď má prísť pre neho nová situácia, je od strachu bez seba. Keď už je "po tom", zisťuje, že sa bál zbytočne. Dúfam, že sa to bude vekom a skúsenosťami len zlepšovať. Lebo pirát predsa nemá byť urevaný!
  Kostým.
S trofejou.

utorok 14. februára 2012

O (ne)romantike

Z dnešného "ružového" dňa som trochu v rozpakoch. A to nielen kvôli tomu, že som prirodzene viac cynik ako romantik.
Jednoducho mi slávenie sviatkov typu Valentín a Halloween v našich zemepisných šírkach príde trochu komické. To už rovno môžeme začať piecť moriaka na Deň vďakyvzdania, páliť rachejtle na Deň nezávislosti a behať v zelenom na Deň sv. Patrika...
Avšak nerada by som sa dotkla tých, ktorí tento deň považujú za jedinečnú šancu dať najavo svoje city viac ako inokedy. Aj keď si pri tom pošmáknu aj obchodné reťazce. (Vidíte? Cynické poznámky mi úplne prirodzene skáču z hlavy na klávesnicu. Keby som bola viac romantická, napíšem niečo ako "...veď povedať niekomu ako ho milujem je také krásne!" Lenže toto mi veľmi nejde. Romantickým filmom a telenovelám sa vyhýbam oblúkom. Posledná romantická vec, ktorú som čítala, bola Anna zo Zeleného domu v mojich štrnástich rokoch...)
Aj ja mám však rada dary z lásky a nemusí to byť rovno kytica ruží na Valentína. Dnes sa mi dostalo tej cti prijať niekoľko vecných darov: čajík a medovníkové srdce od Drahého (citujem: "Je to poriadny gýč, ale veď je Valentína!") a vlastnoručne namaľované srdce od Malého. Milé!
Moja dcéra ide asi v mojich šľapajách, pretože celkom neromanticky osopľavela. Kvôli tomu som sa už niekoľko dní nedostala z domáceho väzenia, a tak namiesto sladkostí a upomienkových predmetov som dnes mojim chlapom darovala uvarený obed, uprataný byt a opraté ponožky. Od romantiky to má poriadne ďaleko. Ale je to z lásky...
Potešilo.

nedeľa 12. februára 2012

O zápise

Sme zapísaní! Včera sa Malý úspešne posunul na prah povinnej školskej dochádzky...
Ráno síce trocha protestoval, ale keď som mu objasnila, že na toto je zákon a ak sa zápisu nezúčastníme, ocko alebo ja pôjdeme do väzenia, radšej sa prispôsobil.
V škole bolo tichúčko a slnečno. Na prízemí čakalo prvé stanovište, kde náš predškolák musel triafať loptičkou do terča. Trochu ma prekvapilo, že sa overuje aj fyzická zdatnosť, ale keďže terč bol umiestnený asi tak dva metre od hádžuceho, skôr to vyzeralo na motivačné cvičenie. Za zvládnutú disciplínu dostal pečiatku. Na druhom stanovišti bolo treba na magnetickej tabuľke správne vypočítať tri sčítacie príklady (viď obrázok dole). Na treťom stanovišti bolo treba nájsť doštičku s rovnako zoradenými farebnými symbolmi ako na predlohe. Malý bol najprv trocha zľaknutý, ale kým sme došli do triedy, začal si to užívať.
V triede som dostala kopu tlačív na vyplnenie a dieťa bolo zverené do rúk pani učiteľke. Robili spolu pracovný list s geometrickými tvarmi, sčítavaním predmetov, rozoznávaním čísel a písmen a pomenúvaním predmetov na obrázku. Nakoniec sme sa mohli ešte dať preskúšať pani učiteľke na hudobnej, lebo táto ZŠ poskytuje záujemcom rozšírené vyučovanie hudobnej výchovy. Za vyskúšanie nič nedáme, a tak sme išli. Rytmus, výšku a hĺbku tónov Malý zvládol bez chyby, zato "Prší, prší" zaspieval úplne mimo nôty. Nečudo. Doma spievať zo zásady odmieta, hoci pesničky počúva rád. Tak uvidíme, či to dotiahne aspoň na tú zobcovú flautu...
Pri odchode dostal viacero upomienkových predmetov a mohli sme ísť. Vonku sa mi syn zveril, že sa mu to veľmi páčilo a že by sme tam mohli ísť aj zajtra... Nech mu to nadšenie vydrží!
Jedna z úloh.
Toto sme si priniesli.
Vstup do školy. Mimochodom, táto budova slúži svojmu účelu už 82 rokov...

piatok 10. februára 2012

O logike predškoláka

Keď máme čas a chuť, venujeme sa občas s Malým jeho predškoláckej superknihe (viac som o nej písala tu). Nie že by som ho, chudáka, sekírovala a oberala ho o detstvo. Netlačím na neho, ale skôr čakám, kedy aj on prejaví záujem, aby som mu učenie nesprotivila ešte pred školou.
Naposledy sme sa takto venovali dvojstrane o povolaniach. Prvá úloha bola identifikovať zamestnanie ľudí na obrázkoch podľa typických znakov. Dozvedela som sa síce, že ľudí strihá pani "strihárka", ale inak v pohode. V ďalšej úlohe bolo treba uhádnuť, čím chcú byť deti na obrázkoch. Chlapec s futbalovou loptou nebol problém, zato dievčatko na druhom obrázku dalo prvorodenému zabrať. Dievčatko sedí na zemi, pred sebou má bábiku a okolo rozložené kusy látky, nožnice, ihlu a niť. Po dôkladnom uvážení Malý opáčil, či dievčatko nechce byť náhodou logopedičkou... ČO si pod týmto povolaním predstavuje, nevedno.
Posledná úloha bola trafiť povolania podľa zobrazených predmetov, ktoré jednotliví ľudkovia používajú. Hrniec? Kuchár. Paleta so štetcom? Maliar. Glóbus? Dlhá pauza... Hmm, predsa KOZMONAUT, svitlo dieťaťu. Rozveselilo ma to. Má to síce logiku, ale predstava, ako v NASA fasujú glóbusy, je čarovná!
Uvidíme, kam nášho Malého predškoláka nakoniec v budúcnosti trh práce zaveje. Naposledy, keď mali v škôlke nakresliť, čím by chceli byť, nakreslil sa sediac na traktore. Vraj by bol rád traktoristom. (Doma ešte vyzvedal, kde sa predávajú traktory.) Bezva. Traktoristu v rodine ešte nemáme!
Najprv však bude škola. Ale úplne najprv bude zápis, a to zajtra. Som zvedavá!

štvrtok 9. februára 2012

Kauza "Rukavice"

Dnes ráno sa z izby vytackám v čase, keď sú moji chlapi už takmer vychystaní. Slečna dospáva ďalšiu noc, preflámovanú s vlastnou matkou (prečo, ach, prečo sa len deti nerodia už zubaté?!), a tak sa podujmem aspoň pomôcť Malému s finálnou úpravou pred odchodom z domu. 
Bunda, čapica, rukavice... Haló, kde sú rukavice? Aha, sušia sa v kúpeľni na radiátore. Včera ich mal synátor celé olepené snehom. Vbehnem do kúpeľne a kde nič, tu nič. Zamyslím sa. Matne si vybavujem, ako suché rukavice skladám z radiátora, ale bolo to včera, či predvčerom? Denne urobím aj tisíc podvedomých úkonov. No nič to. Rýchlo prehľadávam policu s čiapkami a šálmi. Nič. Znervózniem.
Prehľadám vrecká búnd a prikážem urobiť to isté aj Malému. Márne. Ten už začína pofňukávať. V tej chvíli sa do pátrania zapojí aj Drahý. Rýchlo prechádzame všetky miesta, ktoré prichádzajú do úvahy: botník v predsieni, Malého skrinku s oblečením, sušiak. Ale rukavice zmizli bez stopy.
Drahý ma súri; zmešká do práce. Malý reve, lebo nechce náhradné rukavice, ale iba TIE nezvestné. V zúfalstve rýchlo prehľadám svoju bundu, kabelku aj prádelník. Nazriem aj do koša na špinavé prádlo, lež bezvýsledne. Nedá sa nič robiť, dieťa musí proti svojej vôli odísť v nepohodlných náhradných rukaviciach.
Bezradne stojím v predsieni a hnevám sa. Že nám práčka pravidelne žerie ponožky, na to som si už zvykla, ale žeby sa k tejto praktike uchýlil aj radiátor? Snažím sa vybaviť si v hlave nejakú spomienku na to, KAM som suché rukavice odtrepala. Okrem mňa sa takejto činnosti u nás nikto nevenuje. Vlastne, v hre je ešte Slečna. Ak sa tá k nim dostala, tak amen tma. Nájdeme ich až pri sťahovaní. (Vďaka nej je u nás možné úplne všetko. Napríklad dnes som sa v kúpeľni potkla o balíček chrumiek, no verili by ste?)
Po čase ma pátrací amok prejde. Nič to, dnes pôjdeme kúpiť ešte jedny schopné rukavice, nech máme čo strácať. Idem po stý raz do kúpeľne a vtom mi z ničoho nič zíde na um odhrnúť z okna záves. Heuréka! Sú tam. Pekne si hovejú na parapete. AKO sa tam dostali, neviem. Ak to mám na svedomí ja, potom je to trocha desivé, lebo mám na túto udalosť okno. Drahý sa k činu nepriznal, ale tomu sa mažú z pamäte podľa mňa oveľa závažnejšie záležitosti. Malý je mimo podozrenia a Slečna tam nedočiahne. Dokelu!
Pre istotu predsa len ideme poobede do obchodu a zadovážime si hneď dvojo (akciových) detských rukavíc. Aby mal čo poltergeist znova schovávať po byte...
Takto sa sušia inkriminované rukavice dnes po návrate z prechádzky. Som zvedavá, či tam zajtra ráno budú...
A nové úlovky.

utorok 7. februára 2012

Sniežik sa nám chumelí...

Dnešný príspevok bude meteorologický.
Kým na východe krajiny zúri snehová kalamita, my sme tu mali luxus suchej, hoci posledný týždeň poriadne mrazivej zimy. Včera sa to zmenilo.
Večer začalo snežiť. No, snežiť. To je trochu veľkorysé. Poletovalo voľačo, lenže k tomu fúkal taký neskutočný vietor, že do rána z toho poprašku vyčaroval miestami holiny a miestami poriadne záveje. Môžete hádať, ktorá z dvoch spomenutých variant platila pre náš dvor a chodník pred domom...
Niektorí čitatelia sa teraz asi smejú do hrsti, pretože pár centimetrov snehu u nás vydá na päťminútovú reportáž v hlavných správach, pričom trojmetrové záveje v iných častiach vlasti sú odbavené jednou vetou. Je to tak. Kolabuje doprava, ľudia si lámu údy a je to také vzrúšo pre nás teplomilných. 
Drahý odviedol Malého do škôlky, no o desať minút mi volá, že dieťa napriek varovaniu skočilo cestou rovnými nohami do toho najväčšieho záveja, nabralo sa mu snehu do topánok a nohy má mokré. Ponožky na prezutie v skrinke nenašli. Keďže môj dvojmetrový muž aj tak už musel poriadne naťahovať krok, aby nemeškal do práce, neostávalo mi iné, len nasúkať Slečnu do kombinézy, zavesiť si ju do šatky a vybrať sa do toho nečasu ratovať synovi zdravie. Stále nepríjemne fúkalo a nech som Slečnu chránila vlastným telom akokoľvek statočne, predsa len jej občas fúklo do tváričky. Gúľala očami a lapala po dychu.
Záveje na chodníku som mala v pláne ignorovať, ale okolo nášho domu prechádza denne pomerne dosť ľudí a snehu pribúdalo. Cez obed, po tom, ako sme vyzdvihli Malého zo škôlky, mi neostávalo teda iné, len si poriadne zamakať. Nebolo to také ľahké, lebo sneh bol síce sypký, ale už poriadne udupaný a zo mňa tiekol pot prúdom, kým som skončila. Slečna bola odparkovaná vnútri a Malý sa realizoval na dvore. Vyňúral v garáži metlu a aspoň očistil auto. Mal z toho nesmiernu zábavu.
Kým som odhadzovala biele kopy z chodníka, občas mi silný závan vmietol časť bieleho poprašku do očí. Spomenula som si pritom na jeden poučný výrok, ktorý vraví, že odhadzovať sneh za metelice a upratovať popri malých deťoch je to isté. Denne si overujem márnosť upratovania domácnosti pri našich deťoch. V sobotu som sa snažila dať do poriadku byt, nech nedeľný hosť neomdlie hneď vo dverách. No, scéna, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Laurel a Hardy: ja upratujem a Slečna tri kroky za mnou znova rozhadzuje... No a dnes som sa presvedčila o márnosti odhŕňania snehu za vetra. Kým prišiel Drahý z práce, chodník bol zafúkaný zas.
A tu je fotodokumentácia:
Naša ulica.
Naše auto vo dvore.
Areál škôlky a kúsok parku.

nedeľa 5. februára 2012

O apetíte a relativite

Tento víkend sa niesol v duchu spoločenského života: včera sme sa zúčastnili jednej z početných rodinných osláv, v ktorých Drahého pokrvní príbuzní nachádzajú veľkú záľubu, dnes bol u nás na obede kamarát M. Obidve akcie boli vydarené. 
K dnešnému obedu malá poznámka o Malého apetíte. Pangamín je zázračný! Odkedy sme ho natvrdo zaviedli v maximálnej možnej dávke, prvorodenému sa vrátila chuť do jedla. Pýta si jesť. Chodí pred obedom do kuchyne nasávať atmosféru a vzdychá, že je hladný. Včera na oslave zblajzol dva obložené chlebíčky: zjedol šunku (óó!), syr (óóó!), dokonca aj vajíčko (ÓÓÓ!!) a asi tri kúsky torty. Dnes zmastil plný tanier "slížikovej polievky" (nevadilo mu ani nakrájané mäso), celý bravčový rezeň, kopec zemiakov, k tomu dve misky šalátu z čínskej kapusty a po obede si doprial dva smotanové poháre. (Tak. Práve ste spoznali naše dnešné nedeľné menu.)  
Synček baští, až mu puká za ušami a NIČ SA MU NELEPÍ. Lepivosť je skrátka pojem relatívny. Ako aj iné veci. V poslednej dobe mi Malý kladie zákerné otázky typu:
"Maminka, dve hodiny, to je dlho alebo krátko?"
Hmm, v momente mi šľahlo mysľou čosi o relativite, ale vysvetlite to päťročnému! Akurát sa môžem oprieť o jeho skúsenosť, že mu čas rýchlejšie prejde, keď si nájde nejakú činnosť, ako keď len nečinne sedí a čaká (napríklad keď má ísť k Babinke a Dedkovi V. To čučí z okna, vzdychá a v intervale piatich minút sa dokola pýta, kedy to už bude...)
Takže, máme za sebou RELATÍVNE príjemný víkend a trikrát sláva pivovarským kvasniciam!

štvrtok 2. februára 2012

Už nám pošibkáva

Deti začiatkom týždňa úspešne dobrali ATB. Podľa lekárky sú OK. Podľa toho, ako sa prejavujú, sú viac ako len OK...
Malý je už druhý týždeň doma zo škôlky. Nudí sa, a to ukrutne. Nebaví ho takmer nič a mne už nadobro vysychá prameň inšpirácie. A tak vymýšľa blbosti a mne tečú nervy. Slečna si robí objavné expedície po byte a zanecháva po sebe spúšť. Okrem toho jej obľúbenou disciplínou stále ostáva ocucávanie všetkého dostupného: kinderkovými figúrkami počnúc a nádržkou na mydlo končiac.
Náš štandardný deň vyzerá nasledovne: ráno vyprevadíme Drahého do práce a po zbežnom (a zbytočnom) uprataní urobím všetkým zvyšným členom rodiny raňajky. Potom sa hráme. No, hráme! Behám Slečne v pätách a snažím sa zabraňovať najhoršiemu. Malý tancuje pol metra okolo. Nanajvýš ho dokopem, aby sa na desať minút zavrel do izbičky, počúval z CD rozprávku a hral sa s autíčkami. Takto to ide do desiaty a do Slečninho prvého spánku. Trištvrte hodiny je o jedno dieťa menej a ja sa aktívne venujem tomu samojedinému: hráme sa "na škôlku" (robíme pracovné listy), alebo nejaké spoločenské hry. Keď sa Slečna zobudí, okrem krotenia divej zveri mám snahu niečo aj uvariť. Po obede ideme na chvíľu von. Potomkovia sú po chorobe a vonku mrzne, až treští, a tak to nevydá na viac ako na pol hodiny. Občas sa vyskytne spestrenie programu v podobe nákupu alebo napr. návštevy mojej práce (tak som predsa išla. S dvoma deťmi. Nebolo to síce ono, ale lepšie ako nič.) Keď sa Slečna druhý raz odporučí do ríše snov, klesnem vyčerpaná k notebooku a mám konečne chvíľu na zrelaxovanie. Malý sa medzičasom hrá na PC alebo pozerá rozprávku. Najhoršia je posledná fáza dňa: mne rapídne ubúda fyzických aj psychických síl a deti už po stý raz robia to isté. Príchod Drahého z práce je učinená záchrana. Kým potomstvo visí na svojom sploditeľovi, ja urýchlene dávam do poriadku byt, ktorý v tejto fáze nápadne začína pripomínať Hirošimu. Keď konečne okolo 20.30 u nás všetko stíchne, to je paráda!
Veľmi sa teším, že Malý pôjde od budúceho pondelka do škôlky. Prospeje to všetkým zúčastneným. A veľmi sa začínam tešiť na jar. Môcť tak besné deti vypustiť do parku a na ihrisko a ostať tam až do zotmenia! To bude super! Dúfam, že mi duševné zdravie ako-tak dovtedy vydrží...
Takto to vyzerá po Slečniných nájazdoch:
Predsieň.
 Kuchyňa.
 Zadná izba.
Ohrádka.No des!