piatok 29. júla 2011

O oblečení a čuníkoch

Včera som balila Malému veci k Babinke a Dedkovi V., u ktorých mal stráviť noc. Snažila som sa pohľadať slušné tričko bez fľaku a môžete mi veriť, že to bola úloha neľahká.
Svoje oblečenie si často neúmyselne dekoruje ovocím, zeleninou, čokoládou, lekvárom, čajom či zmrzlinou. Utiera si do neho mastné, zaprášené a zablatené ruky a na kolenách teplákov máva rozcapkanú plastelínu.
Slečna kráča v šľapajách svojho brata. Svoj odev si triesni telesnými tekutinami a výlučkami, pri jedle prská a šermuje rukami, takže jej oblečenie má nezriedka mrkvový, či jablkovo-banánový kolorit.
Zneuctené kusy odevu predpieram, namáčam a polievam rozličnými prípravkami, ale výsledok býva často neuspokojivý. Sú tri možnosti: a) neviem prať, b) používam nevhodné pracie prostriedky, c) moje deti sú väčší čuníci ako iné deti. Po zvážení všetkých okolností sa prikláňam k možnosti c).
V rodine z Drahého strany koluje škatuľa s bábätkovskými vecami, ktorá sa podľa potreby vždy presunie do rodiny s novorodencom. Samozrejme, vždy z balíka nejaké veci odbudnú, a naopak, pribudnú nové. Keď sa ku mne oná krabica pred Slečniným narodením dostala, bola som prekvapená, koľko vecičiek ešte pamätá nášho Malého. Obávam sa, že ja obsah tejto škatule dosť preriedim, pretože niektoré veci by som sa skrátka hanbila poslať ďalej.
Určite k tomu prispieva aj fakt, že naše deti boli obe (a Slečna vlastne ešte aj je) neuveriteľní slintáci. Sliny u nás tečú prúdom, podbradníky nedokážu takú záplavu pojať, a tak Slečnu - rovnako ako jej brata pred niekoľkými rokmi - niekoľkokrát denne prezliekam. Práčka má manévre. A napriek tomu má mnoho vecí v oblasti predného výstrihu zájdené tmavšie fľaky...
Dospelo to tak ďaleko, že Malý má v skrinke odložené jedno nové SNEHOBIELE tričko a ja sa neviem odhodlať dať mu ho obliecť. Striehnem na špeciálnu príležitosť, pretože dobre viem, že po tomto raze už dotyčný kus odevu degradujem na domáce a ihriskové nosenie. 
A tak sa mi zdá, že z neho Malý asi aj vyrastie skôr, než k tomu príde. Je to na hlavu! 

streda 27. júla 2011

O Pandorinej skrinke

V profile mám napísané, že obľubujem literatúru faktu o druhej svetovej vojne. Toto obdobie dejín ma fascinuje už dlhé roky. Neviem celkom presne vysvetliť prečo. Sčasti za to môže moja láska k histórii ako takej (mám z nej aj štátnicu, to je láska, že?), ale tento konkrétny úsek ľudských dejín je skrátka magnetický. Nemyslím si, že mi špecificky učarovali morbídnosti holokaustu, ani dômyselné vojenské operácie. Ide asi skôr o to, že sa tu v relatívne krátkom časovom úseku udialo toľko neuveriteľných vecí na rôznych úrovniach s takými absurdnými následkami. A možno aj to, že celá problematika je jednoducho neobsiahnuteľná a v každej knihe alebo videodokumente sa dozviem zas niečo nové, prípadne doplňujúce k celkovému obrazu.
A tak sa čas od času znova vraciam k svojmu koníčku. Výdatne ma v ňom podporuje môj rovnako knihami posadnutý súrodenec, ktorý využíva každý sviatok na to, aby obohatil moju domácu zbierku o ďalší vzácny kus. Samozrejme v zmysle hesla: "Na knihách sa nešetrí." Štedrý brat.
Lenže odkedy mám rodinu, respektívne odkedy mám deti, stáva sa z môjho záujmu Pandorina skrinka. Skrátka, odkedy som porodila svoje prvé dieťa, preplo mi v materinskej hlave a všetky tragédie, ktoré zahŕňajú deti, prežívam veľmi osobne. Ignorujem všetky aktuálne správy o týraných, nezvestných a zranených deťoch. Je mi po nich zle. Podvedome totiž všetko filtrujem cez vlastnú rodinu: Čo keby sa niečo takého stalo mojim deťom? Ako by im bolo? Ako by bolo mne? A je mi nanič.
Lenže čítajte alebo pozerajte v takomto stave niečo o druhej svetovej vojne, kde sa to osobnými tragédiami len hemží, deti nevynímajúc? Musím si preto informácie dávkovať veľmi opatrne a niektoré veci jednoducho vynechávam, lebo inak mám problém to rozdýchať. Rozdelenie rodiny, hlad, chlad, vysťahovanie, strach, neistota... Aké by to bolo, keby sme žili vtedy? Ako dobre, že nežijeme!
Nuž, aj toto urobí s človekom materstvo. Na niektoré veci vám dušu nastaví na takú citlivosť, že aj jemné pichnutie špendlíka pocítite ako bodnutie nožom. Zaujímavé.
Mám požičanú knihu o hone na vojnových zločincov. Teším sa na ňu, ale asi to bude zas beh mínovým poľom. 

utorok 26. júla 2011

O šedých dňoch a češtine

Dni sa vlečú stereotypným tempom. Niektoré vyrušenia z každodennej šedi sú príjemné (návšteva u našich a u svokrovcov, návšteva kamarátky A. so synom), iné zas menej (rodinný nákup v hypermarkete, kde som si opäť overila, že začínam byť asi prípad pre psychiatra, a to ani nie tak kvôli mrzutej dcére a nástojčivému synovi, ale kvôli mojej panike z množstva ľudí a podnetov). Na nálade nepridá ani počasie - dážď, vietor a chlad, včera sme si večer dokonca zakúrili, lebo Slečne sa ani v troch vrstvách nechceli ohriať pidikončatiny.
Som rada, keď sa ráno zobudím s konkrétnou vidinou toho, ako idem stráviť deň. Najhoršie sú dni, keď sa nedá ísť von a my sme tu odsúdení flákať sa po dome. Nič horšie nejestvuje, ako keď sa vašej pozornosti dožadujú obe deti naraz, vonku leje ako z krhly a vy máte problém udržať viečka nezavreté. Vtedy nás zachraňuje počítač. Malý má povolené nejaké autíčkové hry a rozprávky. Dávam pozor, aby pred obrazovkou nesedel dlho, inak ma hryzie svedomie, ale ten čas, keď znudený nebehá po dome a nebrnká mi na unavenú nervovú sústavu, je na nezaplatenie.
Pozeranie rozprávok má ešte jeden efekt. Náš prvorodený potom totiž viac "mluví". Má viac obľúbených vecí na pozeranie v češtine a lepí sa to na neho. Inak je to fajn, veď ja sama spätne niekedy neviem, či som nejakú vec čítala alebo pozerala po slovensky alebo po česky, je to jedno. Ale z úst päťročného dieťaťa je to paráda. Tak napríklad šnuruje zásadne "provázkom", z plastelíny vyrába "dort", varíme si "gulášek" a nôž je "špičatý". Občas sa teší, že vraj "to som ti ale provedl legrácku, že, maminka?" Niekedy "legrácku" zamení za "rošťárnu". 
Z času na čas sa mu ale stane, že z neho lezú celé napočúvané vety, väčšinou má zopár obľúbených, ktoré si opakuje bez ohľadu na to, či sú v danej situácii vhodné alebo nie. Tak napríklad jednu dobu si rád pre seba pokrikoval, že vraj "vy hlavy skopové" a mne sa točili ciferníky, keď sa ľudia obzerali. Spomínam si tiež na situáciu, keď sme sedeli pred stánkom rýchleho občerstvenia, ku ktorému sa blížil akýsi chlapík a naše dieťa sa hralo, poskakovalo, okolie si nevšímalo a zrazu nahlas spustilo: "Trouba se vrátil, trouba se vrátil!" 
Dnes ma tiež prekvapil. Voľačo som mu dohovárala, on sa na mňa zamyslene pozrel a vraví: "Asi budem musieť zavolať svojmu právnikovi." No fajn.
Dúfam, že sa počasie už čoskoro umúdri a my nebudeme musieť v strede leta kúriť. Budeme môcť chodiť viac von, na vzduch a medzi iné ľudské bytosti. Inak si asi budem musieť aj ja zatelefonovať. Lenže nie právnikovi, ale psychiatrovi.

streda 20. júla 2011

Očkovanie a iné

Napriek tomu, že bola streda, mám za sebou celkom pohodový deň. Malý bol u našich, čomu sa nesmierne tešil, pretože tam bol sám, bez mojej a Slečninej rušivej prítomnosti. Drahý trávil svoj dlhý deň v práci, a tak sme mali doma dámsku jazdu.
Aké je to jednoduché s jedným dieťaťom! A to aj napriek tomu, že naša Slečna sa už púšťa chodiť po byte za ručičky a má z toho neskonalú radosť. Mne zas robí radosť vidieť ju, ako dychtivo skúma mikrosvet nášho bytu a teší sa tomu. Inak je to fuška, plížiť sa po byte v predklone - chrbtica má dobré manévre.
Okrem dobrodružnej expedície po dome sme dnes absolvovali návštevu lekárky, ktorá nášmu dieťaťu mrskla do nohy prvé očkovanie. V podstate je to už druhá vakcinácia, tá prvá prebehla v pôrodnici a zanechala na ramienku nášho kojenca nepríjemnú reakciu v podobe hnisavého vredu, ktorý bolo treba dva razy otvárať. Kvôli tomu sa celý blok povinného očkovania u nás posunul a vakcínu, ktorú mala Slečna absolvovať ako trojmesačná, dostala práve dnes. Vzhľadom na problémy s reakciou na prvé očkovanie mám toho načítaného dosť na to, aby som sa bála. Dúfam, že práve naše dieťa nespadne do malého počtu tých, na ktorých vakcinácia napáchala viac škody ako úžitku...
Veľmi milo ma prekvapilo to, ako pichnutie zvládlo naše batoľa. Sestrička jej do rúk vrazila kačičku, ktorá sa dala natiahnuť, aby hrala a k tomu ešte pokyvkávala hlavou, no zázrak. Aspoň to si iste myslela Slečna, lebo vypliešťala oči na kačicu a nevnímala, čo sa jej robí s ľavým stehnom. Po vpichu sa síce pozrela tým smerom, ale hrajúce čudo rozhodne stálo za viac pozornosti. Som na ňu pyšná. Bude asi po maminke. Rozhodne sa toto nepodobá na mužskú polovicu našej rodiny, ktorá ide k zemi, len čo zočí ihlu a striekačku.
Pevne dúfam, že reakcia nebude búrlivá. Zatiaľ miesto nie je ani opuchnuté, červené, ani teplota nestúpa. Uvidíme, aká bude noc.
Nuž a na záver si musím poznamenať Malého jazykové perly z dnešného dňa. Pozeral si knižku, kde sú vyobrazené rôzne povolania. Tak som sa dozvedela, že sa tam nachádza okrem iného pán umývadlár (inštalatér) a teta záhradkyňa.

utorok 19. júla 2011

Akcia "K"

Už som písala, že mám radšej zimu ako leto. S Drahým sme sa zhodli, že na letných mesiacoch nám najviac prekážajú tri veci: horúčava, komáre a cyklisti na cestách. Včera večer sme riešili druhú zo spomínaných záležitostí.
Neznášam komáre. Neznášam vlastne všetok hmyz a článkonožce, dokonca ani motýle mi zblízka nepripadajú nijako čarovné. Najviac sa pobavím, keď ma niekto utešuje: "Neboj sa, veď ti to nič neurobí!" Ja viem, že väčšina tých potvor je neškodná. Môj odpor nepramení zo strachu, že by mi mohlo byť nejako ublížené. Skrátka sa mi hnusí pohľad na hmyzie telo, dlhé tenké nohy a spôsob, ako sa tieto tvory pohybujú. Komáre však majú výnimku. Okrem odpudivého vzhľadu sa pri nich vážne obávam, že mi môžu niečo urobiť.
Som totiž alergická na hmyzie bodnutie. Už to zrejme nie je pre mňa životu nebezpečné ako v detstve (hoci keby ma napadlo niekoľko sršňov, tak neviem...), ale nepríjemné to teda je. Postihnuté miesto mi sčervenie, navrie a nechutne bolí (svrbieť to začína neskôr). A ešte jedna nespravodlivosť. Kým sme nemali deti, spálňa bola zariadená tak, že posteľ stála pod oknom po dĺžke. Čiže Drahý spal bližšie k oknu ako ja. Hádajte, kto bol vždy viac doštípaný? Tie pačmagy jednoducho ignorovali Drahého spiace telo a neobťažovalo ich preletieť ponad neho, aby sa mohli nacicať MOJEJ krvi...
Odkedy máme deti, situácia sa komplikuje. Nemôžeme len tak jednoducho zažnúť uprostred noci a spustiť hon na hmyzieho pidizáškodníka. Malý spával prevažne v postieľke, dalo sa mu cez ňu prehodiť kus záclony. Keď bol starší, uchýlili sme sa niekedy aj k odpudzovaču do elektriny, hoci som pri tom nikdy nemala dobrý pocit, vzhľadom na všetky zúrivé varovania na krabičke. Lenže čo so Slečnou, ktorá spí sa mnou na posteli? Vedela som, že túto otázku budem musieť skôr či neskôr riešiť, hoci komárov je u nás tento rok v porovnaní s vlaňajším veľmi málo. No a včera bolo napokon treba rozvinúť akciu "K" (K ako komár).
Bolo pred polnocou, keď som kojila naše prebudivšie sa dieťa a zrazu cítim typickú bolesť na ľavej päte. Zlá predtucha sa potvrdila, keď mi pri uchu zaznelo nenávidené "ííííííííí". Čo teraz? Chvíľu som nad spiacou Slečnou zúrivo mávala rukami, kým som si utriedila myšlienky. Musela som vyzerať ako vyznávačka čiernej mágie v akcii. Keď som mala v hlave hotový plán, bežala som o ňom informovať Drahého. A tak sme rýchlo pristavili kočík, Slečnu sme bleskovo do neho preložili, vyložili sme ju do predsiene, v izbe sme zažali a ja som sa potichu modlila, nech tú potvoru nájdeme. Asi po minúte usilovného pátrania som svojím orlím zrakom s mínus trojkami dioptriami zočila tú ohavu sedieť na závese. Drahý sa starostlivo chystal na útok a ja som ho posmeľovala, nech nešetrí záves. Radšej operiem záves, ako naháňať tú malú beštiu celú noc a natierať škriabajúce sa batoľa Fenistilom. Dal si odo mňa poradiť a trafil. Môžem prať záves. Ale nevadí, nepriateľa sme zlikvidovali, akurát sme dúfali, že tam niekde nemá kamoša v zálohe. Nemal. Slečnu sme preložili naspäť do postele. Ani sa neprebrala. 
Napriek tomu, že to bola čistá efektívna práca, dúfam, že ju nebudeme musieť opakovať často. Je len polovica júla. Minulý rok sme posledného komára zavraždili v októbri. Tak uvidíme.

pondelok 18. júla 2011

O prefíkanej ohrádke a ešte prefíkanejšom manželovi

Kúpili sme Slečne novú cestovnú postieľku, ktorá sa dá využiť aj ako ohrádka. V obývačke máme rozloženú ešte jednu po Malom. Je to dar od príbuzných a my ju užívame v zmysle "darovanému koňovi na zuby nepozeraj", inak by som musela okomentovať výber farby, veď komu len môže zísť na um kupovať pre dieťa čiernu ohrádku?? Využitá je ale dôkladne, pretože sa v nej mechrila najprv neter, potom Malý, potom všetky deti našich známych a priateľov, ktoré sa  u nás uložili k spánku a nakoniec Slečna. Tá ju tiež vôbec nešetrí: korzuje po jej obvode, ohrýza poťah a polieva ho štedro slinami. Usúdili sme teda, že na dovolenky a iné cestovné príležitosti zabezpečíme nášmu dieťaťu dôstojnejšie vybavenie. Chodiť po obchodoch nemám kedy a veď načo máme internet? Sadla som si k nemu a po niekoľkých večeroch starostlivého porovnávania som jednu objednala. Prišla bez problémov a použili sme ju zatiaľ iba raz predminulý týždeň na našej prvej dovolenke. Rozkladal a skladal ju Drahý v mojej neprítomnosti a ja si letmo pamätám len jeho hundranie na adresu poľských výrobkov, inak som tomu nevenovala pozornosť.
No a dnes som s deťmi trávila deň u našich. I rozhodla som sa vziať aj inkriminovanú postieľku. Predstava bola taká, že ju rozložíme v obývačke a Slečnu v nej budeme priebežne väzniť, aby nám nadobro ruky neodpadli od nosenia. Poobede som sa na to podujala. Rutinovane som ju vybalila a dala sa ju skladať - veď tú starú mám hravo rozloženú aj zloženú na desať sekúnd. Omyl. Dve strany mi v strede klikli podľa očakávania, ale tie druhé dve ani za svet. Mykám nimi hore-dolu, ale nič. Presne podľa scenára rozprávky "Ťahal dedko repu" sa ku mne pridávali ostatní dospelí členovia rodiny. Mykali sme bočnicami v rôznych formáciách, no bez úspechu. Rozhodla som sa teda zavolať Drahému. Dozvedela som sa, že po telefóne sa postup ťažko vysvetľuje, treba na to špeciálny chvat. Skúšali sme teda špeciálne chvaty, lež bezvýsledne. Sklamaná a naštvaná som sa rozhodla, že s touto haraburdou končím a zložím ju. Haraburda mi prešla cez rozum. Rozhodla sa trucovať a odmietla sa dať nielen rozložiť, ale aj zložiť, pačmaga. Bočnice sme síce po dlhom skúšaní duševných i fyzických síl zložili, ale scvaknúť všetky kĺby do stĺpika sa nám už nepodarilo. Mali sme obmedzený výber možností: skúšať to ďalej a zrejme rozmlátiť tú potvoru nadobro, nechať polorozložené monštrum naprostriedku obývačky a čakať na osvietenie, alebo sa zmieriť s prehrou, napchať postieľku do kufra auta v danom stave a odviezť ju domov Drahému a jeho špeciálnemu chvatu. Rozhodli sme sa pre poslednú možnosť (nech žije naše kombi!). 
Keď prišiel Drahý z práce, vtisla som mu do rúk kľúče od auta a snažila som sa nevšímať si jeho uchechtávanie. Postieľku priniesol poslušne zloženú v puzdre. Nech mi odpustia všetci milovníci slovenčiny, ale na niektoré výrazy je jednoducho chudobná, preto si tu pomôžem krásnym českým spojením "tetelit se blahem". Presne to vystihuje náladu môjho Drahého. Tromfol totiž nielen prefíkanú postieľku, ale aj manželku, svokru, svokra i švagra! Je mu to přáno!
Varovanie! Pokiaľ nemáte doma muža siláka, ovládajúceho špeciálny chvat, tomuto výrobku sa radšej vyhnite!

sobota 16. júla 2011

O osemmesačnom batoľati a jeho nahluchlom bratovi

Dnes som držala na rukách dvojmesačné miminečko a nechcelo sa mi veriť, že prednedávnom bola aj naša Slečna podobný červíček. Ide to naozaj veľmi rýchlo - naša druhorodená má už osem mesiacov. Dnešný príspevok bude preto venovaný predovšetkým jej vývinovému štádiu.
Miery a váhy: odhadom 70cm a niečo cez 8,5kg. Nosí veľkosť č. 74.
Pohybové schopnosti: S prehľadom štvornožkuje a snaží sa postaviť o akýkoľvek záchytný bod. V postieľke a v ohrádke chodí dookola, otočí sa a stojí súc podoprená chrbtom o bočnicu. 
Kognitívne a komunikačné schopnosti: podľa mňa sú nadštandardné. O všetko sa aktívne zaujíma, všetko sa snaží ohmatať a ochutnať, pozná členov rodiny a domov. Vie urobiť "baran, baran, buc" a pri otázke "Kde je slniečko?" zatvára oči a škerí sa, lebo vie, že bude nasledovať prúd slnečného svetla do tváričky. Rada sa túli a mazná, keď pritom začnem vykrikovať "Nie šticovať!", rehoce sa a okamžite sa mi s chuťou zakvačí do vlasov, rovnako ako po výkriku "Nie slintať!" sa hneď nakloní a snaží sa mi pustiť kaskádu slín na tvár. Smeje sa rada a veľa, rozumie žartu a len čaká na nejakú "opičku", aby mohla reagovať. Začína žvatlať. Obľúbenou slabikou je "ba" v rôznych variáciách, pričom obe babky padajú do mdlôb od nadšenia. Obávam sa však, že Slečnino "ba" alebo "baba" sa dá skôr interpretovať ako "aha!" "no toto!" "paráda!" než ako označenie starej matky.
Jedlo a spánok: v súčasnosti biedne. Verím, že za to môže rastúci chrup, momentálne v počte štyri kusy (všetko jednotky). Slečna dostáva skorý obed v podobe mäsovo-zeleninového maglajzu so všadeprítomným banánom. Ak zje 50ml, skáčem od nadšenia. Po žĺtku vracia, tak sme ho zatiaľ vylúčili. Poobede do nej napučím ovocie, už aj preto, lebo odmieta piť iné ako materské mlieko, a to sme skúšali vodu aj čaj v poháriku s násoskou i vo fľaši. Teplo je, tekutiny potrebuje. A tak paradoxne kojím viac ako na začiatku, a to najmä v noci. Tým sa plynulo dostávam k téme spánok. Cez deň spí 2-3x, v dĺžke 0,5-2h. Večer je zväčša kľud okolo 20.30. V noci sa budí často a mrnčí, uspí ju znova len cuckanie. Som skrátka matka na plný úväzok - nonstop, 24hodín...
Zdravie: zatiaľ výborné. Ustáli sme niekoľko soplíkov, doteraz sme boli bez ATB. Slečna v zdraví prežila Malého škôlkárske vírusy a bacily, i ockovu chrípku. Ak nerátam komplikácie po TBC očkovaní (2x rezané ramienko po hnisavej reakcii), sme zatiaľ frajeri.
Je to naše slniečko štvorzubé.
No a aby ani Malý neprišiel skrátka, pripájam pár jeho nedávnych jazykových kotrmelcov:
"Pomóóc, naháňajú ma duchy!"
"Bežím za vietorom."
A ešte jeho špeciálna nedoslýchavosť:
"Zlatko, ty si jej tú hračku zobral?!"
"Že či som ju zožral???"

utorok 12. júla 2011

O budúcnosti

Dnes ma cestou na ihrisko Malý prekvapil jednoduchou úvahou o vlastnej budúcnosti:
"Keď vy s ockom zomriete, ostanem bývať u vás. A ožením sa s nejakou ženou," vyhlásil.
"A čo bude s tvojou sestrou?" vyzvedala som. Zamyslel sa.
"Ona si tiež nájde nejakého manžela. A bude bývať s ním," dodal.
Hmm, má to premyslené, chlapec. Akurát škoda, že nás plánuje pochovať skôr, ako si založí rodinu. Nie že by to vzhľadom na náš starší rodičovský vek nebolo pravdepodobné, ale predsa len by bolo milé dožiť sa životných partnerov vlastných detí. A možno, ak smiem byť taká trúfalá, aj nejakého toho vnúčaťa...
Každopádne ma svojou víziou prekvapil, pretože už dlho sa na túto tému nevyjadril. Dávnejšie sa ma totiž už opýtal: "Maminka, a ja si koho vezmem za ženu?"
Vtedy som mu odpovedala, že to ja teraz neviem, ale že mu možno raz, keď bude veľký, Pán Boh dá dobrú ženu, ktorú bude mať veľmi rád. Na to zareagoval ochotou pojať za manželku vlastnú sestru. Vysvetlila som mu, že to nie je možné. Mal v zálohe alternatívu: "Tak si vezmem Babinku!" Musela som ho sklamať po druhý raz. Znechutene túto tému opustil a vyzeralo to tak, že na ženbu zanevrel. Nuž a dnes sa v úvahách posunul k "nejakej žene"...
Ja som tiež niekedy v pokušení rozvíjať rôzne alternatívy budúcnosti našich detí, a nášho prvorodeného zvlášť. Ak by som mala vychádzať z momentálnych záujmov a prejavov, rastie nám doma automechanik alebo fotograf. Rozhodne však viem, čo z nášho syna NEBUDE. Dám krk na to, že z neho nebude lev salónov, duša spoločnosti a zabávač más. Zrejme sa ani nebude živiť komunikáciou s cudzími ľuďmi a riešením náhlych problémov, ktoré si vyžadujú okamžité rozhodovanie a improvizáciu. Ak sa bude držať svojho fanatického záujmu o všetko, čo má kolesá, viem si ho predstaviť, ako sa v kľude osamote rýpe v nejakom motore, šťastný, že sa nemusí spoločensky angažovať. Alebo bude behať po prírode a v tichu samoty šťukať fotoaparátom, čo je ďalšia činnosť, o ktorú javí záujem. Vypýta si foťák a narobí zo dvadsať záberov rôznych zákutí nášho bytu. Skúša pritom rôzne uhly a zoom. Pod príspevkom prikladám jeden dnešný výtvor.
A možno bude všetko inak. Možno budem ešte veľmi prekvapená. Nuž hlavne, aby ostal zdravý, šikovný a spokojný s tým, čomu sa bude venovať a akým smerom sa jeho život uberie. A ak sa uberie zlým smerom, dúfam, že spokojný nebude. Modlím sa za to.
Dve vášne v jednom: autá a fotografovanie.

pondelok 11. júla 2011

O horúcich letných dňoch

Teplo je, teplo! 
Osobne som vždy mala radšej zimu ako teplo. Keď vám je zima, prikúrite si, oblečiete si o dve vrstvy viac, dáte si horúci čajík a dobre je. Ale čo keď je vonku 34 stupňov a váš podkrovný byt sa mení na predpeklie? Neznášam ten smradľavý upatlaný pocit spoteného tela, či už vlastného alebo iného. A to ešte ak je treba vyjsť na rozhorúčenú ulicu, nechať si pražiť na hlavu nemilosrdné slnko a nemôcť sa sústrediť na iné, ako len na pramienky potu, ľubovoľne stekajúce po lepkavom tele, na takmer neustály smäd a na podozrenie, že mozgové závity zmäkli a odmietajú fungovať.
Avšak odkedy sa v našej rodine vyskytli deti, som ochotná pripustiť, že leto má niečo do seba. Pamätám si, ako som v zime vzdychala, keď bolo treba navrstviť seba a dve deti, aby sme o dvadsať minút premrznutí na kosť futašili domov a absolvovali rovnako zdĺhavú vyzliekaciu procedúru. A to nehovorím o chlade, mraze, vetre a zrážkach rôzneho typu, ktoré nám nezriedka znemožnili prechádzku nadobro. Teraz je to jednoduché - tričko, kraťasy, sandále na bosé nohy (Slečna zatiaľ tento krok môže preskočiť), namastiť, čapice na malé hlavy a ideme. Za desať minút sme vychystaní - paráda!
A inak si pomáhame, ako sa dá: v byte máme v jednej izbe klimatizáciu, ale s tou narábam opatrne, lebo nie je nič vražednejšie, ako nechať chladný vzduch fúkať na dve malé spotené a sporo zavlasené lebky (Malý má letný 6mm strih a Slečne jej chabý porast ešte figu pomôže). Na terase je nafúkaný bazénik, ktorý Malý rád využíva. Slečnu často nechávam prevetrať sa len v plienke, prípadne úplne naholo a šťastnejšieho dieťaťa vtedy niet. Do bazéna ju ešte nestrkám, ale občas jej cez deň opláchnem tváričku a končatiny, čomu sa veľmi teší. 
A ja si doprajem aspoň vlažnú sprchu a premýšľam pritom, prečo sa v tom horku neotápa na tele aspoň časť tukovej vrstvy.
Bazénik - naša záchrana.
Malá chladiaca sa spiaca fetka.

nedeľa 10. júla 2011

Reminiscencie

Tak dnešným dňom sa mi končí dovolenkové vzrúšo a od zajtra frčím v obvyklom režime.
Už len to, že mal Drahý dovolenku a celý týždeň tu bol pre nás, bolo senza bájo. Navyše sme každý deň dochádzali do cca 35km vzdialenej obce na juhu Slovenska, kde sa už tradične konal pobyt veriacej mládeže. My sa už síce veľmi za mládež nepovažujeme, ale sme takpovediac skalní návštevníci, a navyše zodpovední vedúci sú Babinka a Dedko V., čiže máme predsa len určité privilégium. 
Napriek tomu, že som z dopoludňajších stretnutí vzhľadom na deti veľa nemala, vychutnávala som si hneď niekoľko vecí. Napríklad to, že som konečne na chvíľu zmenila prostredie a že som sa mohla porozprávať s určitými ľuďmi. Ďalej to, že Malý prejavil vytúženú samostatnosť a na rozdiel od predchádzajúcich ročníkov, keď som mu musela kvôli jeho sociálnej fóbii takmer neustále robiť spoločnosť, tentoraz som ho dokonca občas hľadala v areáli, lebo mi nepovažoval za nutné hlásiť, kde je a čomu sa venuje. Nová skúsenosť. A príjemná. No a v neposlednom rade ma pri srdci hriala skutočnosť, že Slečna nesklamala moje očakávania a pobyt nám nijako nekomplikovala, práve naopak - hýrila šarmom a dobrou náladou.
A tak máme za sebou množstvo pekných chvíľ: posedenie pri Biblii, rozhovory v súkomí i v skupinkách pri káve, prechádzky po dedine s kočíkom alebo s nanukom v ruke, popoludnia na ihrisku (Drahý si zahral aj volejbal, Malý sa vyjašil do vyčerpania), návšteva neďalekého mlyna, spojená s namočením sa v Malom Dunaji, a to všetko za krásneho počasia. Mňam.
Zajtrajšok bude drsný. Nuž, c´est la vie. Taký je život. Na ďalšiu dovolenku si musím počkať do polovice augusta...
Panoráma z povodia malého Dunaja.
Mlyn. Osobu na zábere nepoznám.